DIVÍN. Hovorí, že stále je kam sa posúvať. Mnohé témy sa ešte len chystá prebádať. Divínčan Ivan Jamnický svoj talent pravdepodobne zdedil po strýkovi, ktorý sa venoval karikatúram. „Mojím spestrením dňa boli chvíle v jeho dielni. Miloval som ten pohľad. Strýko s uhlíkom v ruke vedel dať na papier výstižný obraz daného človeka,“ tvrdí maliar.
Maľovanie kríza neohrozí
Zlomovým bodom bola šiesta trieda na základnej škole. „Ani neviem ako, ale práve vtedy sa mi podarilo vyhrať výtvarnú súťaž Vietnamský kamarát. Prvenstvom moje sebavedomie vzrástlo. Vtedy sa vlastne odštartovala moja maliarska dráha,“ hovorí pán Ivan. Výtvarné umenie ho sprevádza už viac ako 40 rokov. Maľovanie je pre neho relax.
„Má to jednu výhodu. Maľovanie nemôže ohroziť ani kríza. Tvoriť sa dá v každých časoch,“ spokojne sa usmeje. Žije a tvorí v Divíne. Vo svojom okolí je známy. Najradšej maľuje prírodu, zvieratá a portréty. Sú dni, keď mu práca ide od ruky, ale aj také, keď si múza zoberie dovolenku.
„Na základnej škole som mal veľmi dobrého učiteľa. Volal sa František Šimo a bol neskutočne trpezlivý. Nadaným žiakom sa venoval a zvykol nám hovoriť, že keď robota nejde od ruky, radšej ju treba nechať tak. Jeho radu som si zobral k srdcu. Keď mám svoje dni, dokážem byť v ateliéri takmer bez prestávky aj štyri dni,“ hovorí Divínčan.
Príroda mu dáva pocit slobody
Býva obklopený maliarskymi skicami. Ako každý umelec miluje slobodu. Hľadá ju v prírode. „Raz som sa vybral do lesa na jeseň, vtedy je príroda fascinujúca. Hýri najrôznejšími farbami. UŹ som si rozložil stojan a pustil sa do maľovania, no stále som mal pocit, že ma niekto pozoruje. Niečo neďaleko mňa zašušťalo. Bola to ropucha. Sedela vo vysokej tráve a gúľala tými svojimi veľkými očami. Vyrušovala ma, tak som ju preložil na iné miesto. No ona sa vrátila. Keď už prišla za mnou piatykrát, rezignoval som. Bolo to zvláštne,“ hovorí Ivan.
Rád maľuje klasiku, portréty, ale i obrazy s modernou tematikou. „Raz prišla za mnou jedna žena, aby som jej namaľoval portrét zosnulého manžela. No namiesto normálnej fotografie mi doniesla vodičský preukaz. Odmietla ho vrátiť policajtom. Odovzdala ho až vtedy, keď bol portrét hotový,“ približuje jednu z epizód svojej tvorby Ivan.
Jeho obrazy sú aj v zahraničí
Za svoj život namaľoval viac ako päťsto obrazov. Niekoľko z nich skončilo v Argentíne, Kanade, Rusku či Afrike. „Teraz robím portrét, ktorý poputuje do Španielska. Niektorým ľudom sa páčia klasické maľby, iní preferujú moderné umenie. Dnes si väčšina mladých ľudí zariaďuje byty moderne. K modernému nábytku sa klasika nehodí,“ tvrdí Divínčan. Maliar-samouk pri narábaní štetcom rád sníva o tom, že raz sa bude živiť tým, čo ho baví. Maľovaním.
