LUČENEC. S vozíkom si zastal pred obchodný dom v Lučenci a prosil o almužnu na svoje protézy. Rasťo Holúbek prišiel o obe nohy.
„Mal som nehodu. Pred deviatimi rokmi som skončil pod vlakom. Našťastie si to odniesli len nohy. Pokojne som mohol zomrieť,“ povie vyrovnaným hlasom. Pochádza z malej dediny v okrese Púchov. Do Lučenca prišiel s jediným cieľom - vyzbierať čo najviac peňazí na svoje protézy. „Nohy mi veľmi chýbajú. Chcel by som vstať z tohto vozíka a prejsť sa. S protézami by to bolo možné,“ hovorí.
Vzťah sa mu rozpadol
Lučenčania boli k nemu štedrí. Vo štvrtok sme v jeho „krabici“ zbadali aj papierové bankovky. „Práve pred chvíľou mi ich podal do ruky mladý muž. Určite mal menej rokov ako ja. Usmial sa na mňa, strčil mi do dlane päť eur a nič nepovedal. No v jeho pohľade som vyčítal súcit,“ hovorí Rasťo.
Po nehode sa mu rozpadol vzťah. „Opustilo ma dievča, ktoré je povolaním zdravotná sestra. Aký paradox... Pomáha druhým a mňa invalida nechala v štichu. Nuž čo, prežil som to, aj keď to veľmi bolelo,“ tvrdí.
Vyzbieral už tisíce eur
Doteraz sa mu podarilo vyz-bierať okolo 15-tisíc eur. „Na protézy je to však málo. Keďže nemám kolená, lekári mi povedali, že v mojom prípade je to dosť problematické. Nádejou mi je Švajčiarsko, ale musel by som dať dokopy vyše 53–tisíc eur. Je to veľmi veľká suma, ale nevzdávam sa. Idem si za svojím cieľom,“ hovorí Rasťo.
Na cestách ho sprevádza bratranec. „Pomôže mi s vozíkom, naloží ma do auta a potom trpezlivo vyčkáva, kým ja prosím o almužnu,“ dodá mladý muž, ktorý ďakuje všetkým dobrým ľuďom, ktorí mu v Lučenci prispeli mincami a pomohli mu tak priblížiť sa k svojmu vytúženému snu – postaviť sa z vozíka. Keď už nie na svoje nohy, tak aspoň na protézy.
