LUČENEC. Do reči mu nie je. Bodaj by aj bolo. Stratil domov, ocitol sa na ulici. Dohnal ho tam alkohol a zúfalstvo. Chcel by svoju neľahkú situáciu riešiť, no nevie ako. Prišiel o všetko. Nielen o strechu, ale aj o ilúzie, chuť do života i vieru, že raz bude lepšie.
Kedysi patril medzi známych ľudí v Lučenci. Bol trénerom, pracoval na mestskej polícii a roky zastával aj funkciu predsedu Kynologického klubu v Lučenci. Dnes je to zlomený muž, ktorý potrebuje podať pomocnú ruku.
Trénoval karate a džudo
Dvanásteho augusta ležal pred ubytovňou na Rúbanisku. Bol v zúboženom stave, nevládal sa ani na nohy postaviť. Ktosi k nemu privolal záchranku. Zdráhal sa ísť so zdravotníkmi. Vraj už s nimi raz išiel a v nemocnici ho odmietli ošetriť. Tažko posúdiť, či hovorí pravdu. Mnohé jeho tvrdenia unikajú realite. Napokon ho predsa len prehovorili a Jozef Ufrla skončil v lučeneckej nemocnici na oddelení pre dlhodobo chorých pacientov.
„Nevládzem sa postaviť na nohy. Bolí ma pravý kĺb,“ povie tichým hlasom. Hanbí sa za svoju biedu i stav. Uhýba pohľadom a trvá hodnú chvíľu, kým sa rozhovorí. Má päťdesiatosem rokov, no tipovali by ste mu aj o desať viac. Ulica a alkohol zanechali na jeho tvári a duši stopy. Jeho denný režim sa zúžil na dve veci. Zaobstarať si jedlo a pitie a nájsť si miesto, kde by mohol pres-pať. Smutné, ale pravdivé.
„Bol som trénerom. Trénoval som karate a džudo. Na svojich zverencov som bol prísny, ale spravodlivý. Vtedy by som si ani len nepomyslel, že raz takto skončím,“ zaspomína tichým hlasom.
So stratou zamestnania sa nevedel vyrovnať
V roku 2002 prišiel o prácu. Nevedel sa s tým vyrovnať a sklamanie začal zapíjať pálenkou.
„Časom som prišiel o úspory a prestal som platiť nájomné. Dlhy na byte narastali, až mi definitívne prerástli cez hlavu. Keď som bol triezvy, uvedomoval som si, v akej situá-cii som sa ocitol. Vytriezvenie bolo pre mňa zúfalé. Byt skončil na dražbe a ja som nemal kam ísť. Nový vlastník sa nado mnou zľutoval a ešte chvíľu ma tam nechal bývať. Som mu za to vďačný. No v marci jeho pohár trpezlivosti pretiekol a ja som sa definitívne ocitol na ulici. Spoznal som tam dvoch ľudí s podobným osudom ako ten môj. Podelili sme sa o jedlo i pitie. Občas sa našiel niekto, kto ma prichýlil na jednu noc. No veľa nocí som prespal na lavičkách,“ tvrdí Jozef.
Kedysi bol vo svete športu osobnosťou. Uznávaný tréner i psovod. Dnes je z neho alkoholik s podlomeným zdravím, ktorý sa potrebuje liečiť.
Je odkázaný na vozík
Vymklo sa mu to z rúk. Život i kontrola nad pitím. Zo dňa na deň sa jeho závislosť stupňovala. „Chodil som sa liečiť k doktorke Mikulášovej. Vydržal som pol roka. Potom som si dal malé pivo a opäť som bol tam, kde predtým,“ hovorí. V nemocnici môže ostať do ôsmeho septembra. Potom nemá kam ísť.
„Teraz som v takom stave, že sa neviem postaviť na nohy. Som odkázaný na vozík a nemám ani žiadne doklady,“ povie, pričom sa snaží zakryť si plienku, ktorá mu presvitá cez pyžamo. Nemá žiaden príjem. „Sestra mi pomôže vybaviť papiere aj nejaké peniaze,“ dodá.
Potrebuje však viac. Potrebuje strechu nad hlavou. Na oddelení, kde leží, môže byť ešte približne tri týždne. Mohol by aj dlhšie, ale za každý deň pobytu navyše by musel zaplatiť dvadsať eur. Teda sumu, ktorú si ani on a ani jeho rodina nemôže dovoliť platiť. Prostredníctvom novín preto hľadá dobrých ľudí, ktorí by mu pomohli.
„Chcem skončiť s pitím. Viem, že je to ťažké, ale chcem. No sám to nedokážem,“ hovorí Jozef Ufrla, občan mesta Lučenec, kedysi uznávaná osobnosť, dnes bezdomovec závislý na alkohole, ktorý chce dostať šancu na lepší život.
