CHANAVA. Neznalí pomerov si len ťažko predstavia, ako v ich rodine vyzerá obyčajný deň. Pred viac ako dvoma rokmi sa z dvoch členov rozrástla hneď na piatich. Helena Zsírosová si z pôrodnice priniesla trojčatá. Veronika, Rebeka a Réka boli vytúžené bábätká.
„Dva roky sme sa pokúšali mať deti. Napokon nám to vyšlo. Namiesto jedného sa nám však narodili tri,“ usmieva sa domáca pani. Hlavné ťažisko výchovy trojčiat je na jej pleciach. No bokom nezostávajú ani jej manžel, mama a svokra.
„Všetci máme okolo nich čo robiť. Sú veľmi živé a vyžadujú si dvadsaťštyrihodinovú starostlivosť,“ hovorí pani Helena. Príchodom malých slečien sa režim rodiny zmenil od základov. „Niekto má tri deti na trikrát, my naraz,“ dodá.
Dievčatám chutia starkine koláče
Kvôli živému trojlístku zmenili aj bydlisko. Bývanie u Heleniných svokrovcov dočasne vymenili za Helenin rodný dom.
„Mama je nezamestnaná, takže sme sa o dievčatá starali obe. V tom čase bol nezamestnaný aj manžel. Mali sme to veľmi ťažké. Na začiatku nám pomohol aj starosta obce, ktorý nám daroval 300 eur. Kúpila som za ne plienky. Evanjelický farár Róbert Ákos Nagy nám po svojich dievčatách daroval kočík,“ hovorí trojnásobná mama. Dievčatá sa majú k svetu. Doteraz neužívali žiadne lieky a približne dvojkilové batôžky vyrástli na 12-kilogramové parádnice.
„Najkľudnejšia je Veronika, Rebeka je takým malým maznáčikom a Réka vyvádza aj za dvoch chlapcov, všade je jej dosť,“ smeje sa ich stará mama Valéria. Dievčatá si ľúbia popapkať, najradšej majú mäsko a starkine koláče.
Zlato skončilo v záložni
Otecko trojčiat si našťastie našiel prácu vo výrobnom závode v Rimavskej Sobote. „Hoci tam zarobí len okolo 270 eur a môj príjem je tiež taký istý, veľmi sa tešíme, že si vôbec prácu našiel. Žijeme v chudobnom okrese. Je tu vysoká nezamestnanosť a pracovných príležitostí málo. Dávame pozor na každý cent, ktorý míňame, ale aj tak nám nedochádza. Dievčatá sa síce už pýtajú na nočník, ale keď spia, plienky ešte potrebujú. Rastú, takže im treba zabezpečiť kvalitnú stravu. Všetko moje zlato skončilo v záložni. Peniaze, ktoré som zaň dostala, som minula na stravu pre dievčatá,“ opíše smutnejšiu stránku statočnej rodiny mladá žena.
Bez pomoci rodiny by neprežili. Pomáhajú rodičia z jednej aj druhej strany. „Sami si radšej odtrhneme od úst, len aby mali deti. Žijeme v ťažkej dobe. V médiách hovoria, že deti v rozvojových krajinách hladujú. Pomaly tomu tak bude aj na Slovensku,“ hovorí pani Valéria.
Mama má len dve ruky
Odkedy dievčatá chodia, všetko je vraj o čosi ťažšie. Treba na ne dávať väčší pozor. Motajú sa po celom dome aj po dvore. Stačí chvíľa nepozornosti a mohlo by dôjsť k úrazu.
„Chodíme s nimi do poradne v Rimavskej Sobote a veľmi by sme potrebovali kočík. Veď ja mám len dve ruky. Snažím sa ich učiť samostatnosti. Ale zatiaľ si naozaj vyžadujú nepretržitú starostlivosť. Obliekame ich rozdielne, aj keď sa niekoľko rovnakých vecí v skrini nájde,“ hovorí šťastná mama.
Trojičky prišli na svet 12. februára pred dvoma rokmi. Odvtedy je pri nich poriadny maratón práce. Ráno vstanú, umyjú sa, napapajú, vycikajú, trochu pohrajú, potom naobedujú a idú spať. Poobede je ich režim podobný. Aj keď sa na seba malé slečny neskutočne podobajú, rodičia ich vedia rozoznať od narodenia.
„Réka je taký malý vodca, je veľmi aktívna, akoby sedenie a spanie boli pre ňu len stratou času. Stále musí vymýšľať niečo nové. Najradšej si kreslí. Veronika je veľká flegmatička. Dokáže presedieť na mieste aj hodinu a mlčky pozoruje, čo sa okolo nej deje. Rebeka si vyžaduje najviac pozornosti. Najlepšie sa cíti v mojom alebo babkinom náručí,“ hovorí pani Helena. Je dobrým príkladom toho, že s úsmevom sa všetky problémy zvládajú ľahšie. Aj nelichotivá situácia rodiny.
Trojčatá z Chanavy by privítali, keby sa našiel niekto z našich čitateľov, ktorý by im daroval kočík, plienky, oblečenie, ale napríklad aj ovocie či inú potravinovú pomoc, ktorá by mala byť v každej rodine samozrejmosťou. Mala, ale nie je.
