Nemá problém skrotiť ani toho najtemperamentnejšieho žrebca.
KOKAVA NAD RIMAVICOU. Kone. Majestátne a krásne. Ak si ich zamilujete, je to na celý život. Petra začala na nich jazdiť už ako sedemročná. O päť rokov neskôr sa začala o kone aj starať.
Dnes má dvadsať a je najmladšou chovateľkou arabských koní na Slovensku. Ráno vstáva o šiestej a líha si neskoro večer. Žije s rodičmi na farme neďaleko Kokavy nad Rimavicou. Petra hovorí, že svet je najkrajší z konského chrbta alebo vtedy, keď prichádzajú na svet malé žriebätká.
Odmenou jej bolo žriebä
Keď bola malá, mali doma dva ťažné kone. To preto, že jej otec robil v lese. Neskôr začala chodiť jazdiť na Látky.
„Tam som sa naučila základy jazdenia. Potom si moja sesternica kúpila kobylu. Obidve sme sa jej veľmi potešili. No potom išla študovať na strednú školu a o kobylku sa nestačila starať. Tak mi ju na štyri roky zverila do opatery. Mojou odmenou za dennú drinu bolo žriebätko Čiriz. No raz mi kobylka ušla a zrazil ju vlak. Mala som vtedy desať rokov a myslela som si, že sa mi zrútil celý svet,“ spomína Peťa.
Rodičia ju ľutovali, preto jej kúpili dve kobylky, arabské plnokrvníky. Neskoršie k nim pribudol žrebec a tak vlastne odštartoval Petrin chov. Dnes má jedenásť koní a každý z nich potrebuje starostlivosť aj individuálny prístup.
„Už len kým im nachystám seno, mám čo robiť,“ usmieva sa mladá slečna, ktorú zvyknú volať aj blonďatou amazonkou.
Dáva im arabské mená
Petru zviditeľnil nielen chov, ale aj rôzne akcie, ktoré organizuje na rodinnom ranči. Obľúbený je napríklad Zapačský zlatý kantár.
„Pochopila som, že farmárčenie na Slovensku je drina. Ak chcete z neho vyžiť, musíte mať široký záber aktivít. Len vychádzky pre tých, ktorí chcú jazdiť, nestačia. Na Slovensku sa v dnešnej dobe dajú výhodne predať len dobré kone. No zatiaľ som v tomto smere len na začiatku. Dokonca som musela na čas prerušiť aj vysokú školu, aby som nezaťažovala rodinný rozpočet a mohla pomáhať na farme,“ hovorí Peťa.
Ich ranč sa nachádza neďaleko Kokavy v časti zvanej Zapač. Je z nej nádherný výhľad na údolie Rimavice či na majestátny Sinec. A ešte úchvatnejší na stádo koní pasúcich sa na lúke pri lese. Petra najskôr zapíska a potom ich začne volať po mene. Dáva im arabské mená.
„Väčšinou ich vyhľadávam na internete. Jedného som nazvala Ubaydáhom, čo v preklade znamená služobník boží. Najviac sa mi však páčilo meno Sajin Al Bee, čo v preklade znamená väzeň môjho srdca,“ s úsmevom na tvári hovorí Peťa.
Vybudovali si medzi sebou vzťah
Temperamentné kone ju poslúchajú na slovo. Žrebec, ktorý sa v okamih dá do trysku, pri jej ruke skrotne ako baránok.
„Jasné, že som sa ich zo začiatku bála. No po čase sme si vybudovali vzájomný rešpekt. Pri „šantení“ ma občas zubami chytia za rukáv a občas aj zhodia zo sedla. Hovorí sa, že jazdec nie je dobrý dovtedy, kým aspoň sedemkrát nespadne z koňa. Ja som svoje pády pres-tala počítať pri tridsiatke,“ tvrdí koniarka.
Zo štvornohých elegánov má každý v stáde svoje miesto. „Mojou srdcovou záležitosťou bol i je koník Urgraf. Je to typický žrebec. Rád sa predvádza, je rýchly ako šíp, ale vie aj žiarliť a vtedy mi robí prieky. Bol zvyknutý, že som mu venovala najviac času, no potom som sa musela viac venovať druhému žrebcovi. To ste mali vidieť, ako sa Urgraf tváril. Chodil namyslene okolo mňa a tváril sa, že ma nevidí. No postupne sme si to vysvetlili a sme opäť najlepší kamaráti,“ hovorí Peťa.
Plánov má veľa
Arabské kone sú odvážne, vytrvalé i hrdé. Je to najstaršie čistokrvné plemeno koní. Takmer všetky plemená koní pochádzajú práve z Araba.
„Sú veľmi rýchle. Ja si bez nich svoj život už neviem predstaviť,“ tvrdí Peťa. Plánov do budúcnosti má veľa. Naďalej chce zbierať trofeje zo súťaží a rozširovať svoj chov. Škoda len, že niekoľko koní bude musieť predať. „O farmu sa staráme štyria ľudia. Už teraz to len tak-tak stíhame a keďže chcem doštudovať, dočasne budem musieť svoj chov zredukovať,“ dodá najmladšia chovateľka koní.
