LUČENEC. Najlepší strelec bývalej Tarabusovej družiny a štvrtý najúspešnejší kanonier 1. ligy. V dvadsiatichôsmich zápasoch nastrieľal až 517 bodov, čo je priemer 18,5 bodu na duel.
Naposledy bol jedným z oporných pilierov mužského tímu OZ Daskit, ktorý už, žiaľ, v blížiacej sa sezóne v druhej najvyššej basketbalovej slovenskej súťaži neuvidíme. Do 1. ligy sa neprihlásil napriek tomu, že od Slovenskej basketbalovej asociácie dostal divokú kartu v nej štartovať.
STANISLAV GALOVIČ tak opäť zdvíha kotvy. Pred troma rokmi sa do Lučenca vrátil z extraligovej Nitry. A teraz opäť mieri na západ, tentokrát do Bratislavy. Pri troške šťastia ho možno basketbalová verejnosť uvidí aj v českej Mattoni NBL. Nás zaujímalo, čo predchádzalo jeho rozhodnutiu, i to, ako vníma súčasnú situáciu v lučeneckom basketbale.
Aká je aktuálna situácia v lučeneckom basketbale?
Viac než zlá. Lučenecký Daskit síce dostal divokú kartu štartovať v I. lige, no napokon sa do nej neprihlásil. Ochota zo strany hráčov zotrvať v tejto súťaži však bola. Bohužiaľ, zo strany mesta podľa mňa len propagačná. Keď som sa do Lučenca vrátil pred troma rokmi z extraligovej Nitry, situácia v tunajšom basketbale mi pripadala ako v katastrofickom filme. Celú letnú prípravu sme absolvovali v hale bez košov! Dokonca aj hraciu loptu sme si museli kúpiť z vreckového od rodičov. Veľakrát nám zostávali len oči pre plač. Kopiace sa problémy nám čoraz viac uberali chuť reprezentovať mesto. Dúfali sme v povolebnú zmenu. Tá však dodnes neprišla. Naozaj nechcem dramatizovať, len chcem, aby sa ľuďom konečne otvorili oči.
Ako vidíte budúcnosť lučeneckého basketbalu?
Vyhliadky sú veľmi mizivé. Sú tu veľmi zlé podmienky na prácu s mládežou, ktorá je základným stavebným kameňom úspechu. Okrem toho je v Lučenci obrovský problém s priestormi. Snáď je to jediné mesto v strednej Európe, ktoré nemá vlastnú športovú halu, čo je naozaj žalostné. Ďalším problémom sú kvalifikovaní tréneri. Väčšina z nich sa mládeži venuje bez nároku na mzdu, poprípade za almužnu na úkor voľného času po práci. Na doškoľovacie kurzy nemajú dostatok financií a popri rodine ani času.
Myslíte si, že je tu ešte šanca na pozitívnu zmenu?
Všetko je otázka vôle. Keď sa prestanú hľadať výhovorky a začnú hľadať riešenia, tak určite áno. Ako som už spomenul, v prvom rade sa musí vyriešiť otázka mestskej športovej haly. Ktovie, možno o štyri roky, pred ďalšími voľbami...
Ako hodnotíte uplynulú prvoligovú sezónu v Lučenci?
Osobne som sklamaný. Najmä čo sa týka už spomínaných podmienok. Od hráčov sa predsa nemôžu očakávať výsledky bez adekvátne vytvorených podmienok. Neraz sa nám stalo, že aj mesiac sme nemali k dispozícii halu. Dokonca sme pár zápasov museli odohrať v telocvični Základnej školy v Kalinove. A to už nehovorím o mládeži, ktorá mohla trénovať maximálne dva – trikrát v týždni, čo je vo veku basketbalového vývoja žalostne málo. Dokonca sa pre ňu nenašli peniaze na celoslovenskú súťaž.
Opäť zdvíhate kotvy a odchádzate do hlavného mesta. Prečo práve Bratislava?
Dlho som čakal, či sa v Lučenci udeje nejaký zázrak. Bohužiaľ, podľa mňa je to ako čakanie na Godota. Primátorkine slová zostali len pri prázdnych sľuboch. Mám pred sebou posledný rok štúdia na vysokej škole. Je to pre mňa zrejme posledná šanca naplno sa venovať basketbalu. Dlho som sa rozhodoval medzi Nitrou a Bratislavou. Napokon som si vybral Bratislavu, keďže v meste pod Zoborom som už v minulosti pôsobil a mám rád nové výzvy. Hlavným dôvodom mojej voľby je však to, že som reálne zhodnotil väčšiu šancu dostať priestor na palubovke v B mužstve. A keby sa mi zadarilo, tak pri troche šťastia by som mohol okúsiť aj českú Mattoni NBL, v ktorej bude hrávať A tím.
