šíková sa rada vracia do Lučenca.
S poéziou i divadlom si začínala v Lučenci. Aké máš spomienky na toto obdobie?
Sú to tie najkrajšie spomienky. Keď som sa dozvedela o literárnom klube (ktorý neskôr dostal pomenovanie V.L.A.S.) v Lučenci, mala som vtedy pätnásť rokov. Hľadala som istú objektivitu na svoju tvorbu, preto som v klube pod vedením spisovateľky Hany Koškovej prečítala jednu z mojich básní. Zaváňala rebelantstvom a nespokojnosťou života teenagera. Neskôr moje literárne hľadanie našlo cestu divadelnú vo forme recitovania prozaických diel. Vtedy som spoznala Árpiho Szabóa a nebyť jeho „divadelnej injekcie“, neviem, či by moja cesta smerovala k divadelnému umeniu. V lučeneckom ochotníckom divadle som začínala ako herečka. Inscenovali sme hru Petra Zvona „Tanec nad plačom“, v ktorej som si zahrala postavu Adely. Herectvo ma napĺňalo poznaním – byť niekým iným. Aspoň na chvíľu. Preto som sa rozhodla, že bude zo mňa herečka. A som rada, že ňou nie som, lebo je to vskutku ťažký chlebík. Písanie bolo vždy mojou prioritou. Keď som mala 11 rokov, nacvičovala som si podpis spisovateľky.
Si autorkou poviedok, filmových dokumentov i úspešných scenárov divadelných hier. Čo ti je srdcu najbližšie?
Divadlo. Ale po poriadku. Na vysokej škole (Fakulta dramatických umení, Akadémia umení v Banskej Bystrici, kde momentálne pôsobím ako prodekanka pre vzdelávaciu činnosť a pedagóg) som prvý rok študovala divadelnú vedu, druhý rok divadelnú kritiku, tretí rok filmovú dramaturgiu a scenáristiku, štvrtý a piaty rok filmovú dokumentárnu tvorbu a na doktorandskom stupni teóriu a kritiku divadelného umenia. Áno, znie to akoby som mala už sto rokov, ale ja som počas vysokej školy chcela načerpať maximum. Priorita, dramatické texty, však zostala nemennou.
V jednej zo svojich monodrám „Ľudoloď“ píšeš, že čím väčšia túžba je, tým rýchlejšie doplávame k svojmu cieľu. Po čom teda túžiš?
„Ľudoloď“ je moja prvá autorská monodráma. Napísala som ju za päť dní pre poslucháčku herectva Mirku Kánovú. Len ľudia si myslia, že sú od seba tak ďaleko, že nikdy nemôžu byť blízko. A potom zabudnú plávať životom. Nechajú sa len tak unášať. Túžia po tichu bez búrky či hromobitia. A preto som začala plávať i ja a túžim po základných veciach ako každý smrteľník – zdraví, láske, spokojnosti v živote. To je všetko, čo človek potrebuje. Dnešná doba urobila z mnohých chamtivcov a ja sa neviem dočkať, kedy opäť pochopia, že málo vždy bude viac!
Presťahovala si sa z Lučenca do Banskej Bystrice. Ako často sa vraciaš do rodného mesta?
Pochádzam z Vidinej, ktorá je a stále bude pre mňa domovom. Rovnako tak i Lučenec. Ako mnohí iní som sa presťahovala kvôli práci, ktorú chcem robiť a Lučenec, bohužiaľ, nedisponuje umeleckými pracovnými miestami. Paradoxom je, že vychová neskutočne veľa divadelníkov, hudobníkov a výtvarníkov. Vraciam sa sem často, pretože pre mňa znamenajú domov ľudia a nie miesto. Miesto sa dá zameniť, ale ľudia nie.
Zvykneš byť nespokojná so svojimi textami a opakovane ich prerábaš?
So svojimi textami som neustále nespokojná. Nikdy ich netvorím v počítači. Mám svoj notes a ceruzku. Až keď je dielo finálne, prepíšem ho do PC a pošlem svojmu prvému kritikovi, ktorým je filmový režisér a pedagóg Eduard Grečner. Robím tak už niekoľko rokov. Veľkou oporou poznania, čo a ako radový divák chápe, je i môj skoro budúci manžel Stanko.
Nad čím momentálne pracuješ?
Mám rozpísanú rozprávku o pavúkovi Otovi Pavučinkovi, ktorý rovnako ako ja poznal, že domov nie je miesto, ale vytvárajú ho ľudia. Potom dokončujem tragikomédiu, ktorá sa bude odohrávať na cintoríne. Ideou tohto dramatického textu je samotné pomýšľanie ľudí na smrť, pričom im uniká život ako taký. A keď sa obzrú, už je neskoro. Toľko rozmýšľali o smrti, že zabudli žiť. Bude to však mať grotesknú formu.
Umelci bývajú často nespokojní sami so sebou. Ako je to s tebou, si na seba aspoň trošku hrdá?
Moja mama ma vychovala k tomu, že mi dala život a je mojou slobodnou voľbou, čo s ním urobím. Len si ho nes-miem vziať. Moja stará mama ma naučila rozumieť maličkostiam, z ktorých vznikajú veľké veci. A preto som hrdá, keď moje hry ožívajú na javisku a získavajú úspechy a ešte viac, keď ľudia pochopia ich posolstvo. Nechcem byť slávna, nikdy som nechcela, aby ma ľudia brali ako niečo viac, než sú oni. Vždy tvrdím a aj budem, že ja som len obyčajná Katka.
Rada búraš konvencie?
Rada. Ja budem stále taký malý rebel. Najradšej však otváram ľuďom oči.
Čo ti prináša najväčšie šťastie?
Spokojnosť a radosť ľudí, ktorých mám najradšej!
Čo tvoje doterajšie ocenenia?
Pre mňa je najväčším ocenením, keď z divadla odchádza divák spokojný a ešte dlho rozmýšľa nad ideou hry. „Čo mi to tá Mišíková chcela povedať?“ Niekoľko mojich hier bolo ocenených v súťažiach, jedna sa hrala v USA ako scénické čítanie, tri (Chodíte sem často?, Kto sme a sme vôbec?, To nenapíšeš!) sa hrali v Srbsku, vo Vojvodine (ktorá sa stala mojím ďalším domovom), hra „Mandle“ pod názvom „Zradné ilúzie“ získala ocenenie na Zochovej divadelnej Revúcej, moja hra „Zabudla som“, interpretovaná divadelným súborom Janka Chalupku v Brezne, získala ocenenia – laureát festivalu Aničky Jurkovičovej, 1. miesto na festivale Palárikova Raková, postup na celoslovenskú súťaž Scénická žatva atď. Momentálne sa chystajú na turné po Maďarsku, Srbsku a Rumunsku.
Konečne u nás vládne teplé leto. Bola si už na dovolenke?
Tento rok som nestihla, pretože mám tesne pred svadbou. Ale dám si záväzok, že tú dovolenku dobehnem.
Zo života Vidinčanky
Narodila sa v Lučenci 9. septembra 1981. Vyštudovala Pedagogickú a sociálnu akadémiu, Fakultu dramatických umení, Akadémiu umení v Banskej Bystrici, doktorát - Vysoká škola múzických umení v Bratislave. Počas štúdia absolvovala stáž v USA v Lake George Dinner Theatre. Pôsobí na Fakulte dramatických umení v Banskej Bystrici ako prodekanka pre štúdium a pedagóg. Venuje sa písaniu dramatických textov, dramaturgii, réžii, fotografovaniu. Miluje ľudí, literatúru, prírodu a motýle. Jej hry inscenovali v Lučenci, Brezne, Žiari nad Hronom, Leviciach, Banskej Bystrici, Dolnej Lehote, Komárne, Srbsku (Pivnica), USA (Glenns Falls).
(ZUS)
