Bývalý poslanec sa tento deň druhý raz narodil.
LUČENEC. Zajtra si pripomenieme desiate výročie teroristických útokov na Dvojičky Svetového obchodného centra (WTC) v New Yorku a na Pentagon vo Washingtone. 11. septembra 2001 vrazili do mrakodrapov WTC, symbolu amerického obchodu, dve unesené dopravné lietadlá s cestujúcimi na palube. Obe veže sa následne zrútili na zem a v ich troskách zahynuli stovky ľudí. Tretie lietadlo nasmerovali teroristi na washingtonský Pentagon a štvrté unesené lietadlo spoločnosti United na trase z New Jersey do San Francisca havarovalo neďaleko Pittsburghu.
Jedenásty september 2001 sa vryl aj do pamäte cestovateľa a filmára Mira Drobného. Rodák z Lučenca v osudný septembrový deň popíjal teplú kávu v jednej z newyorských reštaurácií. Len asi kilometer - dva od Dvojičiek, ku ktorým sa práve chystal. Miro si môže povedať, že sa pred desiatimi rokmi v americkej metropole druhýkrát narodil.
Pricestoval dva dni pred tragédiou
„Do New Yorku som pricestoval 9. septembra na návštevu Lučenčanky Evy Janovskej. Na 10. a 11. septembra sme si naplánovali návštevu pamätihodností mesta. Kúpili sme si špeciálny lístok na najvyššie atrakcie mesta - Empire State Building a Dvojičky. Prvý deň sme sa rozhodli navštíviť starší mrakodrap a druhý deň, 11. septembra, Dvojičky. Deň pred tragédiou sme sa teda kochali pohľadom na ešte stojace veže Svetového obchodného centra. V tom čase som začínal s filmárčinou, a tak som celý môj pobyt točil na kameru. Vznikol z toho krátky film, ktorý je dodnes zakvačený na Youtube,“ spomína Miro.
Zastavili ich policajti
„V deň teroristického útoku sme sa ráno vybrali k Dvojičkám. Chceli sme, samozrejme, vyjsť aj na vyhliadkovú terasu jednej z nich. Terasu otvárali pre návštevníkov tuším až od desiatej, preto sme sa rozhodli využiť čas na raňajky. Na vežu sme sa už nedostali. Našťastie! Začal rámus, hluk, ulice zaplnili ľudia a na televízore v kaviarni prepli na správy o útoku na prvú vežu. Náraz lietadla do druhej z veží sme už videli v priamom televíznom prenose,“ hovorí.
Po prvom šoku vyšli z reštaurácie a pobrali sa smerom k miestu, kde ešte pred chvíľou stáli Dvojičky. Zo zvedavosti. Proti prúdu ľudí sa dostali asi 10 blokov od tragédie, ďalej ich už nepustili policajné kordóny.
Nechceli tomu uveriť
„Všade bol chaos, prach, lietajúce papiere a živo diskutujúci ľudia. Reštaurácie boli plné, ľudia sledovali správy, posedávali alebo stáli na uliciach. Trochu neskôr sa v uliciach objavila armáda. Metro sa pre verejnosť uzavrelo. Je ale zaujímavé, že cez vzduchové prieduchy ústiace na ulice bolo počuť, ako stále premáva. Možno metro využívali bezpečnostné zložky, neviem, len si domýšľam. Všetci navôkol hltali informácie o teroristickom útoku. Autá, ale aj ľudia, ktorí prichádzali od Dvojičiek, boli bieli a zaprášení. Opačným smerom prúdili požiarne autá, sanitky a ťažká technika. Všade sa začali objavovať americké vlajky. Asi po dvoch hodinách sme sa pomaly začali vzďaľovať od miesta, kde stáli Dvojičky. Pamätám sa, že obrovský dym prachu zakrýval celú oblohu nad nešťastím. Stále sme si hovorili, že to predsa nemôže byť pravda. Podvedome sme v tom prachu hľadali vrcholky veží. Predsa sa len musia raz vynoriť.“
Lety zrušili, ostali uväznení
V teň deň mali pôvodne v pláne sadnúť do lietadla a premiestniť sa do Chicaga. „Všetky lety však boli zrušené. V New Yorku sme preto zostali doslova uväznení. Míňali sme viac peňazí a bolo nepríjemné nevedieť, čo bude zajtra. Do Chicaga sme odišli až o ďalšie tri dni. Autobusom,“ zdôrazňuje. Aj keď za roky od tejto tragédie toho Miro precestoval veľa, do New Yorku sa už nevrátil. Ani po tom netúži. Často sa tam však vracia myšlienkami.
„Veľakrát na tie udalosti myslím a vždy si na ne spomeniem, keď vidím lietadlo alebo ním letím. Odvtedy si viac všímam cestujúcich, či nevyzerajú nejako podozrivo, či nie sú nervózni a podobne. Tento rok som sa ubytoval vo varšavskom hoteli na nejakom 40. poschodí a hádajte, na čom som celý čas myslel pri pohľade z okna? Nevieme si ani predstaviť, čo prežívali tí ľudia v Dvojičkách na najvyšších poschodiach, keď sa pod nimi rozpútalo horiace peklo,“ hovorí Miro.
Človek nikdy nevie, čo bude zajtra
Z tých pamätných dní utkveli Mirovi v pamäti kvety, ktoré zaplavili požiarne stanice v celom meste, aby si tak uctili nezvestných požiarnikov.
„V tých dňoch som pretelefonoval astronomickú sumu, keď som volal rodine, ale aj médiám. Našťastie mi mobilný operátor tento účet odpustil. A aké ponaučenie mi z toho dňa zostalo? Človek nikdy nevie, aká neočakávaná tragédia môže postihnúť každého z nás. Preto by sme mali viac času venovať svojej rodine a blízkym. Ak ich máte radi, zdvihnite telefón a povedzte im to dnes a teraz! Aby ste potom neľutovali, keď už na to nebudete mať príležitosť,“ dodá.
