LUČENEC. Má radosť, keď sa jeho obrazy ľuďom páčia. Inšpiruje ho najmä príroda. Krajinárska tvorba mu je najbližšia. Obrazy samouka Jozefa Gondeka pôsobia silným dojmom. Jeho byt je akousi minigalériou. Autor tisícky obrazov nám umožnil vstúpiť doň a s našimi čitateľmi sa podelil o svoj životný príbeh.
Holá dievčina na fasáde domu
Narodil sa v Rumunsku. „Zrejme so štetcom v ruke. Už na základnej škole učitelia obdivovali moje kresby a predpovedali mi skvelú maliarsku kariéru,“ usmieva sa Jozef. Pri veľkých náboženských sviatkoch býva v Rumunsku zvykom vyzdobiť si domy. Jedenásťročný Jozef si výzdobu vysvetlil po svojom.
„Na fasádu som namaľoval holú dievčinu. Model nebol ani tak krásny, ale tvary boli dokonalé. Nahá slečna zaujala aj mojich susedov, ktorí sa vybrali do kostola. Pristavovali sa pri našich dverách, niečo si medzi sebou šepkali a ukazovali smerom na náš dom. Mama vybehla von a keď zistila, čo vzbudilo pozornosť našich susedov, zobrala štetec a stenu premaľovala. Samozrejme, že mi aj vynadala. Darmo som jej hovoril, že je to umelecké dielo, nedala si to vysvetliť,“ usmieva sa Lučenčan.
Príroda je dokonalé umelecké dielo
Pochádzal z chudobnej rodiny, takže prvé poriadne farby dostal až od svojho brata, keď začal zarábať. Neskôr sa Jozef vyučil za sklára. Dvadsať rokov odpracoval v Rumunsku a potom sa presťahoval na Slovensko. Tu mu učarovala pekná príroda.
„Už ako dieťa som rád chodil do prírody. Vtedy neboli počítače a ani televízor. S kamarátmi sme sa najlepšie zabavili v lese. Raz sme sa vybrali do jedného nádherného hájika. Aj sme tam prenocovali. Ráno, keď sme sa prebudili, sa nám naskytol neopísateľný obraz. Dokonalé umelecké dielo. Modrá obloha, spev vtákov, potôčik, majestátne brezy. V tej chvíli som sa do prírody zamiloval a vydržalo mi to dodnes. V prírode nepotrebujete rozvíjať vlastnú fantáziu, stačí sa len poobzerať okolo seba.
Maľovanie je pre neho relax
Za viac ako pol storočie aktívneho maľovania už minul veľa farieb a strávil množstvo času pri palete a stojane.
„Do roka namaľujem okolo sto obrazov. Časom som sa naučil, aké farby používať, dokonca si niektoré vyrábam aj sám. Napríklad taký latex a cvikla, to je vám niečo. Svoj talent mám od pána Boha. Akýkoľvek podnet a myšlienku viem zvečniť na plátne. Ide to prirodzene. Niekedy sa mi zdá, že maľovanie je tá najľahšia vec na svete. Je jedno, či ide o portrét, grafiku alebo krajinku. Maliarova originalita je v jeho univerzálnosti,“ hovorí Jozef. Jeho vzťah k maľovaniu je otvorený, prirodzený a spontánny.
„Keď držím v ruke štetec, cítim sa slobodný. Je to pre mňa únik z uponáhľaného sveta. Mám radosť z toho, keď sa moje obrazy ľuďom páčia. Keďže som už dvadsať rokov na invalidnom dôchodku, poteší ma aj to, keď viem svoje diela predať. Maľovanie je náročný koníček. Môj dôchodok by naň nestačil. Zvyknem chodiť po jarmokoch, ale uvedomujem si, že som skôr umelec ako obchodník, a tak mi rola predajcu veľmi nesedí,“ dodá šikovný Lučenčan.
