o šampionátu.
Ste športovo založená rodina - brat atlét, ty sa venuješ jazdectvu. Prečo si sa rozhodla práve pre tento šport? Kto a kedy ťa k nemu priviedol?
Áno, naozaj sme športová rodina. Brat Radko sa venuje atletike v Bratislave, kde študuje na VŠ trénerstvo, mamina športuje doteraz a ocino hrával futbal. Ja som tiež robila atletiku, ale nakoniec zvíťazili kone. Zvieratá a najmä kone ma zaujímali už od malička. U starej mamy na dedine sme mali poníky. Pri nich som dokázala stráviť doslova celé dni. K „veľkým“ koňom som sa dostala na Fabianke u Vladka Košku. Začala som tam chodiť spolu so svojimi kamarátkami ako 10-ročná a ostala som tam až doteraz. Spočiatku to bola zábava. Neraz sme aj kadečo povyvádzali. Neskôr to už bolo aj o jazdení a najmä o zodpovednosti a každodennej starostlivosti o kone. Kone mám veľmi rada a sú neodmysliteľnou súčasťou môjho života.
Si členkou lučeneckého Horseteamu Koška a spolu s Luciou Koskovou patríte medzi najúspešnejšie zberateľky cenných trofejí. Ako sa ti páči v tomto klube a ako vychádzaš s Luciou? Motivuje ťa spolupráca s úradujúcou majsterkou SSO dospelých?
Na Fabianke u Vladka Košku začínalo veľa dievčat. Niektoré prešli do iných klubov alebo skončili s jazdením. Ja som tu už osem rokov. Kone tu majú všetko, čo potrebujú a aj ja sa tu cítim už ako doma. S Luckou sme kamarátky. Spolu trénujeme a trávime veľa času aj na súťažiach. Vždy mi vie pomôcť a poradiť. Vážim si ju nielen ako jazdkyňu, ale aj ako človeka. Každý dobrý výsledok, pohár alebo stužka samozrejme poteší. Lucka sa tohto roku stala majsterkou Stredoslovenskej oblasti v kategórií dospelých. Mne sa to v junioroch nepodarilo. Skončila som tretia – ale aj to je dobré. Nie?
Samozrejme, že je to výborné, ale spomínaš si na svoj úplne prvý úspech?
Neviem si teraz spomenúť na prvý úspech, lebo každý krok vpred je úspechom. Takže, ak by som mala spomenúť práve prvý, tak je to určite zloženie skúšok a získanie jazdeckej licencie v roku 2006.
Tak si skús spomenúť na prvé víťazstvo.
Či to bolo prvé víťazstvo, to neviem, ale pamätám si na preteky v Kováčovciach. Vtedy bol prvýkrát na pretekoch aj môj ocino. V jednej zo súťaží Hobby Cupu 2008 (súťaž do 100 cm) som zvíťazila, keď som v rozoskakovaní porazila favorita P. Jerigu. Nezabudnem, ako sa ocino tešil a možno práve jeho radosť bola mojím prvým víťazstvom. Nakoniec som sa stala aj celkovou víťazkou tohto seriálu a o mojom ďalšom pokračovaní v tomto športe bolo rozhodnuté.
Ktoré ocenenie si doposiaľ vážiš najviac?
Nikdy nezabudnem na dvojité víťazstvo s mojím koníkom Pízom (Piece Of My Heart), keď sme v roku 2009 zvíťazili v celoročnej stredoslovenskej lige a získali aj Pohár BBSK. V tomto roku, keď už skáčem vyššie súťaže, sa viac sústredím na štýl jazdenia, aby som zajazdila v pohode a s dobrým pocitom, lebo len tak budem mať predpoklad dostať sa do vyšších parkúrov. K tomu ma vedú aj moji tréneri. Nikdy nezabudnem na ich slová: „Radka, musíš prestať súťažiť a začať jazdiť. Keď budeš vedieť jazdiť, môžeš súťažiť.“ Tohto sa snažím držať.
Predstav nám svoje kone, na ktorých jazdíš. Neľutuješ za tými, s ktorými si sa musela na sklonku uplynulého roka rozlúčiť?
Ak by som mala predstaviť svoje kone, nemôžem zabudnúť na tie, na ktorých som začínala – na Mischel, Maxa a moje veľké srdiečko Nefrita. V rokoch 2008-2010 som jazdila na koni, ktorý mi najviac prirástol k srdcu – Piece Of My Heart (Pízo). V tom čase ma najviac naučil a nikdy na neho nezabudnem. Medzitým som mala v roku 2009 kobylky Valor a Princi Pessa. Vlani som jazdila okrem Píza aj Cavalera a Monte Christa. Túto sezónu pokračujem s Monte Christom – 10-ročným valachom. Zatiaľ sa mi nedarí dosiahnuť s ním vlaňajšie úspechy. Druhým koňom je tiež 10-ročný valach Dorádo (Dodo). Je to zatiaľ môj výkonnostne najlepší koník, s ktorým počítam aj do budúcna. Asi mesiac skúšam novú, mladú 6-ročnú kobylu Quinci. Kobyla potrebuje ešte veľa drezúrneho a skokového jazdenia, takže uvidíme.
V tomto športe je to tak. Jazdec sa stále učí a keď má rásť jeho výkonnosť, potrebuje tomu prislúchajúce kone, či už skokovými schopnosťami, povahou, vekom a pod. Preto som sa aj ja musela s niektorými rozlúčiť. Každý kôň ma niečo naučil, a som im za to vďačná. Niekto múdry raz povedal: „Kôň bez jazdca bude vždy koňom, ale jazdec bez koňa sa stane len človekom.“ Všetky moje koníky v rokoch 2004-2010 mám zachytené aj na videu vo svojom profile na facebooku (www.facebook.com/video/video.php?v=199183606758532).
Ako by si hodnotila tohtoročnú sezónu?
Bola to moja posledná sezóna medzi juniormi, na budúci rok už budem štartovať spolu s Luckou v kategórii dospelých. Sezónu som začala niekoľkými sústredeniami pod Tatrami u výborného slovenského jazdca a môjho trénera Zdena Kuchára. Začala som jazdiť nového koňa Doráda a aj vďaka nemu som sa výkonnostne opäť posunula vyššie – začala som skákať parkúry stupňa S (130 cm). Zúčastnila som sa veľkých medzinárodných pretekov Grand Prix CSI* v Pezinku (www.youtube.com/watch?v=MLbpOthcWPE). Ako som už spomínala, na Majstrovstvách stredoslovenskej oblasti juniorov sme s Dorádom skončili tretí. Sezóna sa síce ešte neskončila, otvorená je Stredoslovenská liga a Novohradský pohár, ale už teraz som spokojná.
Kto je tvojou najväčšou oporou čo sa týka jazdeckého športu?
Okrem ľudí v klube je to jednoznačne moja rodina. Najmä ocino, ktorý sa zúčastňuje všetkých mojich pretekov, kde je v úlohe vodiča, pomocníka, trénera, manažéra a sponzora. Každý deň mi pomáha pri starostlivosti o kone, vedie ma v tréningoch a prežíva so mnou všetky úspechy, ale aj sklamania, ktoré k jazdeckému športu prirodzene patria. Všetko stojí peniaze a čas – ustajnenie koní, kŕmenie, vitamíny, výstroj pre kone, oblečenie pre jazdcov, cestovanie na preteky a tréningy, veterinár, podkúvanie koní a ešte veľa iného. Sama by som to určite nezvládla. Takže ďakujem ocinovi za to, čo pre mňa robí.
Aké podujatia ťa ešte tento rok čakajú?
Tento rok sa ešte zúčastníme finálového kola Novohradského slovensko-maďarského pohára, ktoré bude v Salgótarjáne 24. 9. Zatiaľ sme s Dorádom štvrtí. Potom to ešte bude niekoľko pretekov na Slovensku, kde by som chcela súťažiť najmä s novou Quinci. Začína sa rozbiehať vzájomná spolupráca s klubom Ranč pod bukmi Látky. S Luckou by sme mali do konca sezóny pojazdiť niektoré ich kone. No a od decembra už budú kone oddychovať.
Máš svoj vzor v jazdeckom športe?
Jazdeckým začiatkom ma zaúčala Lucka, ktorá mi je doteraz vzorom nielen v jazdení, ale aj v prístupe a starostlivosti o kone. Ďalším vzorom mi je určite môj tréner Zdeno Kuchár a jazdkyňa Monika Štangelová. Zo zahraničných obdivujem umenie Meredith Michaels-Beerbaum a Marcusa Ehninga.
Aké sú tvoje plány do budúcnosti na študijnom a športovom poli?
Tento školský rok maturujem, takže bude asi viacej učenia. Chcela by som sa aj v budúcnosti venovať koňom. Ak by som mala ísť ďalej do školy, tak by to bola určite Hipológia na SPU v Nitre. Tým by som spojila školu a kone. Čo sa týka športového jazdenia, chcela by som sa ďalej zdokonaľovať. Mojím veľkým snom je zúčastniť sa Majstrovstiev Európy.
