LUČENEC. Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska zorganizovala už desiaty ročník verejnej zbierky Biela pastelka. Aj v Lučenci sa ľudia mohli zapojiť do dobrovoľnej zbierky. Po iné roky boli zvyknutí kupovať si klasickú bielu pastelku. Tento rok v uliciach rozdávali namiesto ceruzky bielu plastovú spinku. Ľudia aj takýto netradičný symbol nevidiacich kupovali.
„Uvedomujú si, že ide o verejnú zbierku, ktorá je adresovaná tým, ktorí to najviac potrebujú. Prispejú mincami, ale niektorí nám dajú aj papierovú bankovku,“ hovorí študentka Pedagogickej a sociálnej akadémie v Lučenci Zuzana Debnáriková.
V uliciach okresného mesta chodilo v stredu 21. septembra dvadsaťštyri dobrovoľníkov. Biela pastelka znamená pre nevidiacich svetlo, keďže všade okolo nich je tma. „Výnos z tejto zbierky je určený na poradenstvo a rehabilitačné programy pre ľudí, ktorí stratili zrak,“ hovorí dôverníčka zbierky Veronika Chudjaková.
Stratil zrak, no nevzdal to
Základná organizácia Únie nevidiacich a slabozrakých v Lučenci má vyše sedemdesiat členov. Medzi nimi je aj Štefan Belík. Štefan má štyridsaťštyri rokov a už ako šesťročnému mu lekári zistili poruchu zraku. Keď mal dvadsaťpäť, jeho zdravotný stav sa zhoršil. Vyš-tudovaný farmaceut musel nechať svoju prácu a absolvovať dve operácie.
„Nepomohlo to, do roka som prestal vidieť úplne. Zo začiatku som si to nechcel pripustiť, odmietal som pomoc druhých aj bielu palicu. Chodil som po uliciach, narážal do ľudí a niekedy sa aj zranil. Až neskoršie som si uvedomil, že sa musím so svojím hendikepom zaradiť do normálneho života. Vodiaca palička sa stala mojou pomocníčkou,“ hovorí Štefan.
Momentálne pracuje ako masér a nedá dopustiť na svojho kamaráta, vodiaceho psa. „Ako prvú som mal Deny. Bola to čierna labradorka. Veľmi sme si rozumeli, no na Vianoce sa zľakla detí, ktoré hádzali petardy a delobuchy. Zažila veľký šok a ja som ju musel vymeniť za Tonyho. Tony je výnimočný pes. Dokonca je deväťnásobným majstrom Slovenska v súťaži vodiacich psov. Štyrikrát sme už vyhrali aj v Čechách. Môžem sa na neho absolútne spoľahnúť,“ tvrdí Štefan.
So svojím postihnutím sa naučil žiť aj napriek tomu, že život mu toho na plecia nadelil požehnane. Často sa usmieva. Založil si rodinu, rád hrá šach, vlastní masérsky salón a pomáha jemu osudovo príbuzným.
Ľudia dávali menej
Výnos tohtoročnej zbierky bude podľa predpokladov predsedníčky Základnej organizácie Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska v Lučenci, Renaty Oláhovej nižší ako po iné roky.
„Ľudia sa stavali k dobrovoľným príspevkom rôzne. Niektorí nás aj chceli podporiť, ale jednoducho nemali z čoho. Žijeme v chudobnom regióne, kde sa kríza prejavuje oveľa viac ako inde. V minulých rokoch sme v pokladničke našli viac papierových bankoviek ako teraz. Ľudia nám dávali väčšinou len 50 centov alebo euro,“ hovorí predsedníčka. Podobný názor má aj dôverníčka zbierky Veronika Chudjaková.
„Náš región pociťuje krízu. Odzrkadľuje sa to aj v nedostatku pracovných príležitostí pre zrakovo hendikepovaných. V klube máme vyše sedemdesiat členov, no pracuje len jedna žena a to na ústredni v miestnej nemocnici,“ hovorí Veronika. Podľa nej to majú ľudia, ktorí prišli alebo postupne prichádzajú o zrak, v živote dosť ťažké. Veronika má 40 rokov a okuliare začala nosiť už ako trojročná.
„Najťažšie mi bolo na základnej škole. Deti sú deti a vedia raniť, hoci si to možno ani neuvedomujú. Na gymnáziu a vysokej to už bolo iné. Mala som úžasných spolužiakov a profesorov. Po tom, čo som vstúpila do našej únie, som sa dozvedela o možnostiach, ktoré máme. Napríklad mne život uľahčuje kuchynská váha s hlasovým výstupom. Najhoršie vidím v šere alebo v tme. A nemám rada zimu, kedy sa rýchlo stmieva. Rada by som pracovala, no nemám kde,“ hovorí Veronika.
