TUHÁR. Má päťdesiatosem rokov a v tuhárskom chotári ho pozná takmer každý. Vladimír Beracko je stolárom, rezbárom a modelárom v jednej osobe. „Tak trochu fušujem aj do elektriky a murárčiny. Veď šikovný chlap na dedine vie urobiť takmer všetko,“ usmieva sa Tuhárčan. Srdcu najbližšie sú mu však lietadlá. Zhotovuje ich z kúpených stavebníc, ale i podľa vlastnej fantázie.
Šarkanom rozumel
Možno povedať, že v dielni sa zdržiaval už ako malý chlapec.„Môj otec bol elektrikár, taký domáci kutil. Do čoho sa pustil, to spravil. Asi som po ňom túto zručnosť zdedil,“ hovorí pán Vladimír. Rád sa hrával s chlapcami za dedinou na lúke či v lese. „Najradšej sme si púšťali šarkanov. Vyrábali sme si ich sami. Kým ostatným chlapcom nechceli vzlietnuť k oblohe, moje s tým problém nemali. Vyrábal som ich z papiera, drevených paličiek, jednoducho takmer zo všetkého, čo mi prišlo pod ruku. Aj som ich vyzdobil. No vedel som, že ak majú vzlietnuť, nesmú byť ťažké,“ spomína na detstvo Vladimír.
V šiestej triede na základnej škole sa zapojil do krúžku modelárstva. Začal modelovať lietadlá. „Prešiel som od šarkanov k lietadlám. Potom som sa prihlásil na drevársku školu do Zvolena. Tam som sa naučil všetko, čo súviselo s drevom,“ tvrdí zručný remeselník.
Láska k lietaniu mu vydržala
Hoci stolárstvo je to, čo ho živí a z dreva vie zhotoviť prakticky všetko, láska k lietadlám mu vydržala dodnes. „V roku 1982 som svoje modely vystavoval aj na Majstrovstvách sveta v parašutizme. Ľudí zaujali. Dôležitý je prvý dojem, ale aj to, ako sa správajú vo vzduchu. Dôležitá je však aj zhoda s predlohou, úroveň detailov. Modely lietadiel nie sú zďaleka len hračkami pre deti. Áno, modelármi môžu byť aj deti, ale kým sa z nich stanú modelári–umelci, musí pretiecť veľa vody potokom. Najskôr je potrebné dostať sa k dokumentačnému materiálu. Dôležité sú plány, fotky, bokorysy, proste každý detail, aby sa mohla zachovať historická vernosť. To nie je len bezduché zliepanie dielov,“ prízvukuje Tuhárčan, ktorý by si vraj trúfal zhotoviť funkčné lietadlo aj zo zápaliek.
Raz dokonca vymyslel také lietadlo, ktoré vo vzduchu vyhadzovalo deťom cukríky. „Deti boli z neho nadšené,“ spokojne sa usmieva majster.
Ani na vojne sa koníčka nevzdal
Jedny z najkrajších spomienok má na vojnu. „Zo začiatku to nebolo nič slávne. Ráno sme vstávali so sliepkami, celý deň sme makali a spať sme šli neskoro v noci. No potom prišli lepšie časy. Veliteľ čaty kúpil motor na lietadlo a nevedel ho naštartovať. Ja som mu ho opravil a tým som si ho získal. Lietadlá boli našim spoločným koníčkom. Na vojne sme teda založili krúžok modelárstva, v ktorom som potom trávil väčšinu svojho času. Raz sme v sanitke dokonca prepašovali jeden nový model, ktorý sme chceli vyskúšať. Veliteľovi, ktorý mal vtedy hliadku, sme zaklamali, že sa v lese zranil kamarát a musíme ho súrne previezť. Keby nás vtedy boli chytili, z basy sa tak skoro nedostaneme. Všetky modely, ktoré som na vojne vyrobil, mali na krídlach napísané počet dní, ktoré mi ostávali do civilu,“ spomína Vladimír. Svojim lietadlám dával aj mená, napríklad Pinďo, Erae či Sokol. Vzorom mu bol Jozef Gábriš, legendárny modelár, pre ktorého modelárstvo nebolo len koníčkom, ale aj povolaním.
Deti vedie byť vďačné
Stavba lietadiel nie je lacnou záležitosťou. Vyžaduje nemalé investície, dobré oči a veľa trpezlivosti. Aj preto Vladimír niektoré modely už nekupuje, ale vyrába si ich sám. Hovorí, že vlastná práca je vlastná práca. „Pred niekoľkými dňami som bol v Lučenci. Na sídlisku som videl malých chlapcov, ako sa do vzduchu snažia dostať jeden z tých modelov, ktoré možno kúpiť v obchode. Nešlo im to. Pomohol som im s niektorými súčiastkami a o chvíľu sa lietadlo vznášalo vo vzduchu. Pri tých chlapcoch som sa na chvíľu vrátil do detských čias, keď sme za dedinou púšťali šarkany,“ dodá Tuhárčan, ktorý sa svojho koníčka nevzdal ani takmer po pol storočí.
