TUHÁR. Zatiaľ nie je vo výtvarnej brandži až taký známy. Nečudo, veď má len 23 rokov. No tí, ktorí videli jeho diela, mu predpokladajú sľubnú budúcnosť. Lukáš Čeman si pomaly, ale isto buduje svoje meno. Autor desiatok obrazov i reklám skromne konštatuje, že raz by sa chcel dozaista živiť tým, čo ho baví.
Vyrastal na dedine
K výtvarnému umeniu inklinoval už od detstva. Mal rád farbičky a vedel pri nich stráviť dlhé hodiny. Narodil sa v Tuhári. Tichý chlapec z dediny navštevoval základnú školu v Divíne. Tu si jeho práce všimol učiteľ Pavel Drugda.
„On mi výrazne ovplyvnil život. Pre mňa bol i ostane umelcom s veľkým U. Začal ma usmerňovať, podporoval ma v maľovaní. Presvedčil ma o tom, že mám talent, ktorý treba rozvíjať. Možno povedať, že mi podal pomocnú ruku v správny čas,“ hovorí Tuhárčan. Hoci býval na dedine, rád sa díval na kreslené filmy. „Priznávam, že som veľa času strávil pred televízorom. No rád som chodil aj do prírody a takmer každý večer som starej mame zatváral sliepky. To boli tie okamihy, ktoré ma ovplyvnili. Vidiek a svet, ktorý som videl na televíznej obrazovke. Dva paradoxy, ktoré ma priťahovali. Inšpiráciu som čerpal z oboch,“ tvrdí Lukáš.
Ovplyvnil ho učiteľ z Divína
V jeho rodine umelcov nemali. „Takže v mojom prípade sa nedá hovoriť, že som talent zdedil po svojich predkoch. Zo začiatku som bol samouk. Viac menej som kreslil to, čo som videl v mojej hlave. Neboli to obrazy, ktoré som videl okolo seba. A nedá sa hovoriť ani o mojich dielach. Prvý posun nastal vo chvíli, keď som stretol už spomínaného učiteľa Drugdu. Vďaka nemu som sa rozhodol pokračovať v štúdiu na umeleckej škole v Košiciach. Až tu som zistil, koľko som o maľovaní nevedel. Dlhé hodiny som strávil v ateliéri, ale aj nad knihami a študoval dejiny výtvarníctva. „Zistil som, že talent k maľovaniu nestačí, je potrebné mať aj vzdelanie a samozrejme stretávať sa s ľuďmi zo svojej brandže. Vymieňať si skúsenosti, alebo len tak debatovať o renesancii, moderne, či maliarstve ako remesle. Každé obdobie malo svoje čaro, plusy i mínusy ale i svoje vzory. Ak by ste sa ma opýtali, ktoré obdobie je moje najobľúbenejšie, nevedel by som odpovedať. Stále na to ťahá rôznymi smermi,“ úprimne priznáva talentovaný študent.
Z Košíc odišiel do Bratislavy
Vidiek, na ktorom vyrastal, to boli len začiatky v jeho umeleckom vývoji. Košice mu priniesli iné rozmery a Bratislava, kde momentálne študuje na vysokej škole mu poodhalila dvierka do výtvarného sveta. „Napokon som sa rozhodol študovať grafický dizajn. Bolo to ťažké rozhodnutie. Grafika ma posunula opäť niekde ďalej. Mojim maľbám a kresleniu takpovediac možno dala iný rozmer. Raz by som chcel spojiť moderné umenie s tým klasickým. No keďže umelecký vývoj človeka trvá vraj nesmierne dlho, zrejme som len niekde na začiatku,“ usmieva sa Lukáš. Pred šiestimi rokmi ilustroval knihu O spanilej Kataríne. Boli to povesti a príbehy z Handlovej. Napísala ich Eva Siegelová.
„Ilustrovať knihu bola pre mňa nová výzva. Bolo to proste iné, ako kresliť portréty, či vyrábať reklamu. Bavilo ma to, pretože som tam mohol použiť svoju fantáziu,“ tvrdí Tuhárčan, ktorý vie na plátno zvečniť takmer všetko. Prírodu, krajinku, ľudí, ale i témy moderného umenia. Základné techniky má už dávno za sebou a svet fantázie pred sebou. Má skúsenosti s komiksami i surealistickými ilustráciami a s reklamou tiež. Každý deň na sebe tvrdo pracuje a tak raz možno chlapec z neveľkej dedinky v okrese Lučenec sa stane uznávaným výtvarníkov na Slovensku.
