Obyčajne sa rozkladajú na menšom kopci, hneď za dedinou alebo neďaleko kostola či kaplnky. Svietia tu pokojom, ktorý sa priam dotýka neba. Ich pomníky a kríže sa pozerajú na svet živých, akoby chceli povedať: Aj ten kúsok zeme je súčasťou ľudského života. Chráňte si ho!
Tichý svet cintorína je opakom nášho uponáhľaného sveta. Je spomienkou na domov, v ktorom nám niekto chýba. Už v predkresťanskom období sa stávala smrť akousi oslavou života. Starí Slovania verili, že duša ich blízkeho zosnulého hneď neodíde a aj preto nechávali 40 dní pri jeho dome horieť oheň.
Verili v prítomnosť zosnulých, ktorí sa nachádzajú niekde medzi životom a smrťou. Dnes je prejavom úcty k našim blízkym na cintoríne zapálená sviečka na ich hrobe. Je to znak nesmrteľnosti ľudskej duše. Ešte aj v súčasnosti sa mnohí domnievajú, že 2. novembra sa mŕtvi pozerajú na nás živých.
Pamiatku všetkých verných zosnulých zaviedol v roku 998, teda na sklonku 10. storočia, opát Odilo. Tento zvyk sa rozšíril v 13. storočí na celú kresťanskú cirkev. V ten deň sa na cintoríne, pri drevenom či kamennom kríži, akosi častejšie zastavia naše spomienky, aby sa potešili myšlienkami na svojho zosnulého. Polohlasno či len tak pre seba si mnohí povzdychnú: Pánboh si najskôr berie tých najlepších. Alebo s nádejou konštatujú, že pri Nebeskom Otcovi je našim drahým už dobre.
Na cintoríne sa znova a znova stretávame s blízkymi zosnulými, aby sme si pripomenuli ich vzácny obraz, ktorý máme schovaný hlboko vo svojom vnútri. V modlitbe večné odpočinutie, prežívame aj vlastnú vieru, ktorá sa spája s nesmrteľnosťou ľudskej duše. Kristov kríž totiž nehovorí len o smrti, ale aj o konečnom zmŕtvychvstaní.
Autor: Margita Kuchčáková
