Jedna taká stála neďaleko Rimavskej Soboty.
RIMAVSKÁ SOBOTA. V živote človeka sú udalosti, ktoré ho oslovia a ostanú v ňom natrvalo. Pre dôchodcu Mikuláša Lindisa z Rimavskej Soboty takouto témou navždy zostane jeho bývalé zamestnanie. Roky sa nemohol nikomu zdôveriť s tým, čo robí. Jeho pracovná náplň bola tabu.
Dnes už o tom hovoriť môže: „Keď o tom rozmýšľam, uvedomujem si, že to bol vlastne zázrak, že som sa nedostal do basy. Nikomu som síce nehovoril, čo robím, ale veľa ľudí to tušilo. Otvorene hovorili o rušičke neďaleko Rimavskej Soboty, ktorá tu bola vybudovaná pre našich „bratov“ zo Sovietskeho zväzu.“ Jeho bývalé pracovisko zriadili pri neďalekej osade Teška. Viedla k nemu nenápadná cesta.
Vedeli o nej, ale radšej mlčali
Pred tým, ako sem 23-ročný Mikuláš nastúpil, musel podpísať dohodu o mlčanlivosti. „Ak by som bol čo i len cekol o tom, čo robím, hrozila by mi až desaťročná basa. Zaviazal som sa mlčať ešte ďalších desať rokov po tom, ako rušičku zrušili,“ tvrdí. Rádio Slobodná Európa dávala nádej mnohým Slovákom. V komunistických médiách preto dostala prívlastok „štvavá vysielačka“. Vznikla z odporu proti komunizmu a informovala o živote v krajinách za železnou oponou. „Nuž čo, bola taká doba. Na jednej strane totalita, na druhej strane demokratický a slobodný svet. Veľa ľudí chcelo v rádioprijímači počúvať Slobodnú Európu. Snažili sa ju naladiť, ale väčšinou bola táto stanica rušená. Niektorí vedeli, že neďaleko Rimavskej Soboty je rušička. Ale radšej o tom nikde nahlas nerozprávali, lebo nechceli mať problémy. Tak ako aj ja. Ja som vlastne pracoval pre Sovietsky zväz, pre Moskvu. Príkazy nám dávali až z Prahy. Pracoval som pre národnú bezpečnosť ako civilný zamestnanec. Našou úlohou bolo zariadiť, aby sa správy zo slobodného sveta nedostali do Sovietskeho zväzu. Na Teške sme mali prístroj, ktorý vyrábal elektrické rušivé signály a tie sme púšťali do vysielania. Vďaka nim Rusi namiesto vysielania počuli len ruch,“ spomína Mikuláš.
Pamätný december
Bolo ťažké toľké roky udržať tajomstvo. „Nepopieram, boli chvíle, keď som mal toho naozaj dosť. Do práce aj z práce nás vozili príslušníci Zboru národnej bezpečnosti. Bol som členom komunistickej strany, no nesúhlasil som so všetkými ideami, ktoré šírila. Mal som možnosť počúvať správy Slobodnej Európy a veľakrát som bol z nich zmätený. Bolo to pre mňa akési okienko do neznáma. Vysielali informácie, ktoré nepodliehali cenzúre,“ spomína dôchodca. No potom rýchlo dodá, že bola taká doba a východný blok socialistických krajín sa bránil proti politickej ideológii Západu.
„Východ musel brániť systém, ktorý budoval. Rušenie vysielania pre Sovietsky zväz sa vtedy volalo diaľková obrana. Pre našincov sa vžil názov lokoobrana,“ hovorí Rimavskosoboťan. Pri Rimavskej Sobote bola jediná rušička, ostatné sa nachádzali už iba v Česku. Na projekte tzv. diaľkovej obrany pracoval Mikuláš Lindis dvadsaťštyri rokov. Teška bola jednou z dvanástich rušičiek, ktoré mali zabrániť vysielaniu Slobodnej Európy v Sovietskom zväze. „Jedného dňa prišiel telefonát, aby sme všetky rušičky vypli. Bolo to 18. decembra 1988. Po dlhých 36 rokoch celého toho divadielka,“ usmieva sa pán Mikuláš.
