ŽIHĽAVA. V Žihľave a Pôtri nájdete herca v každom druhom dome. Nájdete tu aj Ivana Vredíka, nadšenca amatérskych filmov. V roku 1975 tu bývalý lesnícky inžinier založil filmový klub. Pomenoval ho Urtica, čo v latinskom preklade znamená žihľava.
Podľa povesti v čase tureckého plienenia nahnali Turci našich predkov do dreveného kostolíka a tam ich upálili. Jednej rodine sa podarilo ukryť v pŕhľave a tak sa zachránila. Podľa tejto povesti sme pomenovali náš klub,“ hovorí Ivan. Jeho filmy vznikajú spontánne a prinášajú ľudom radosť a smiech. Vo svojich dielkach si Žihľavčan zakladá na zrozumiteľnosti a zábavnosti.
Ivan je všestranný talent
Ivan je rešisér aj scenárista v jednej osobe. Jeho predkovia hrávali divadlo, on natáča filmové príbehy. Zvyčajne dva až trikrát do roka. Orientuje sa na grotesku, klipy a paródie.
„Na začiatku to nebolo až také jednoduché. Môj prvý film „Kaňon samé zlato“ som nakrútil v tom istom roku, ako vznikol náš filmový klub Urtica. Vtedy ešte nebola taká technika ako v súčasnosti. Najkomickejšie situácie vznikali pri ozvučovaní filmu. Zvuk som nahrával na kotúčový magnetofón a záznam sa púšťal len ako kulisa k filmu. O kuriózne situácie veru nebola núdza. Stalo sa nám napríklad, že zastrelený hrdina už dávno ležal mŕtvy na zemi, no výstrel padol až o dve minúty neskôr,“ hovorí filmársky nadšenec. Ešte donedávna mal pri svojom rodinnom dome ako pravý Indián aj svoj indiánsky wigwam.
„Príbehy o Indiánoch som miloval už ako dieťa. Roky som študoval indiánsku históriu. Vyrábal som si indiánske oblečenie i mokasíny. Dokonca mi prischla aj prezývka Indiano. A tak som si pri dome garáž prerobil na indiánsky príbytok. Pomenoval som ho Salón u čierneho supa. Aj som si ho patrične vyzdobil. Ale prednedávnom som svoj wig-wam zrušil. Potrebujem priestor pre svoju mamku,“ hovorí päťdesiattriročný nadšenec Indiánov.
Niektorí herci už zomreli
Kostýmy a rekvizity si členovia klubu vyrábajú sami. „Nie je to ľahké, ale keď je chuť a dobré nápady, tak sa všetko dá. Nakrútili sme desiatky filmov, možno ich bude už aj sto. Napríklad S madonou v posteli, Pacho po dnešnej revolúcii, Rambo, Vtedy na..., Stopy vedú do Sierra Madre a mohol by som menovať mnoho ďalších. Niektorí moji herci už nie sú medzi nami. Najstarší je Peter Molnár, ktorý má sedemdesiatjeden rokov. Niektorých som našiel v krčme pri poháriku pálenky,“ hovorí Ivan.
Akýmsi nepísaným maskotom filmového klubu je už nebohý Šaňo Barányi, prezývaný Štrbák. „Šaňo je naša legenda. Rád si vypil a tak dlho nevydržal. Bol to však dobrý človek. Zahral si v mnohých mojich filmoch, napríklad v Lupičoch Západu či v Zabijakoch. Keď sa opil, zvykol si pospevovať typickú rómsku pesničku Jój, mamo. Náš Šaňo bol skrátka skvelý.
Dej filmu pochopí každý
Ivan netočí len vo svojej rodnej dedine, ale po celom Slovensku. „V našom filme Stopy vedú do Sierra Madre, ktorý sme natáčali v Západných Tatrách, si dokonca zahrali aj poľskí turisti. Natáčali sme na Muráni, ale aj v Ústave sociálnej starostlivosti v Kirti. A musím povedať, že sme tu našli skvelých hercov. No najviac mayoviek sme natočili doma, v kameňolome v Starej Hute a v detskom indiánskom tábore Geronimo v Handlovej, “ tvrdí Ivan. Dej jeho filmov pochopí každý. Sú plné srandy, niekedy aj chľastu a zaujímavých kostýmov. Okrem potlesku divákov získal Ivan za svoju tvorbu veľa ocenení. Bodovali v Piešťanoch na Videoame, veľa ocenení si odniesli aj z Dolnej Strehovej, kde sa viac ako dvadsať rokov organizuje letný filmový festival HAH. „Herci z nášho filmového klubu sú správni ľudia, ktorí sú za každú srandu. Aj v dnešnej dobe, kedy to nie je ľahké. Filmárčenie je našim koníčkom, ktorý si nedáme vziať,“ dodá zakladateľ klubu Urtica, ktorý má svojich pokračovateľov aj v rodine.
Jeho syn Marian robí animované filmy a starší Ivan asistenta réžie, strihača a kameramana.
