VEĽKÝ KRTÍŠ. Sama sa čuduje, že sa dožila tak vysokého veku. Celý život tvrdo pracovala a nikdy sa vraj nešanovala. Jubilantka Mária Ďurčeková z Veľkého Krtíša sa narodila 11. novembra 1911. Pre mnohých je tento dátum magický, no pani Mária dátumu svojho narodenia nikdy veľký význam nepripisovala. Rodáčka z Modrého Kameňa má stále dobrú pamäť, len sluch jej robí problémy. Takmer nepočuje.
Opatruje ju jej syn
Sympatická babička hovorí, že sto rokov jej utieklo ako voda. Recept na dlhovekosť nepozná. „Treba žiť skromne a hlavne v pohode. Vychovala som dvoch synov, prežila dve svetové vojny, ktoré boli hrozné. Najsmutnejšie na tom je, že moje kamarátky sú už na pravde božej. Keby ma tie moje uši poslúchali, môžem povedať, že som zdravá ako repa,“ usmieva sa pani Mária. Na sklonku života sa o ňu stará jej syn Ján.
„Veď ja sám mám už sedemdesiatdeväť rokov. No moja mama je úžasný človek. Ešte vlani mi pomáhala oberať hrozno. Rada sa motká po dvore i v záhrade. Pred rokom sa ešte zvŕtala aj v kuchyni. Teraz sme si úlohy vymenili. Ona sedí za stolom a diriguje mi, čo mám dať do hrnca. Moja mamička má veľmi rada strukoviny, no chutia jej aj zemiaky s kyslým mliekom,“ hovorí pán Ján.
Pohyb je život
Pani Mária k lekárom veľmi nechodila. Do svojho 94. roku života nepoznala iný liek ako acylpyrín. Na svojho syna nedá dopustiť. Teší sa zo štyroch pravnúčat. Rada spomína na roky mladosti.
„Mali sme tri záhrady. Chovali sme kačky, ošípané, čo sa jedla týka, boli sme takmer sebestační. Často som chodievala na pŕhľavu. Možno aj preto som nikdy nemala reumu. Mám rada slniečko, pri ňom vždy trochu pookrejem. Pred dvoma rokmi som ešte vedela všetko oprať v ruke. Až keď som mala deväťdesiatosem, kúpili sme si automatickú prácu. Bez pohybu by človek zlenivel a ochorel. Pohyb je život,“ hovorí oslávenkyňa.
Každé ráno pije kávu. Sladí si ju výlučne medom. „Med je zdravý. Pomôže pri všetkých neduhoch,“ tvrdí. Manžel jej zomrel pred dvadsiatimi rokmi. „Veľa sme toho spolu prežili, v dobrom i zlom. Manželstvo, to nie sú len ruže, ale aj tŕne. Jeden vždy musí ustúpiť. O tom je život,“ hovorí pani Mária.
Rada číta noviny
Rada pozerá televízor a číta noviny. „Len písmená v nich by mali byť väčšie. Pri čítaní už musím mať okuliare,“ usmeje sa starká. Ráno vstáva za svitania, hoci sa nikam nemusí ponáhľať. Spať chodí o deviatej. Nedávno poviazala papriku do venca a teraz každý deň preberá paradajky, úrodu zo svojej záhrady. Bez modlitby si deň ani nevie predstaviť.
„Viera je to, čo robí človeka šťastným. Je ako soľ potrebná pre život. Ja sa modlím trikrát za deň. Ráno, na obed i večer. Na Vianoce a Veľkú noc príde ku mne pán farár. Vyspovedám sa a hneď mi je ľahšie na duši. Kým som bola mladšia, pravidelne som chodila do kostola,“ hovorí babka. Vie sa tešiť z maličkostí. Napríklad z takých pomarančov, ktoré má veľmi rada.
„Kým som bola mladá, nemohla som si ich dopriať. Tak aspoň teraz si ich doprajem. Ďakujem pánu Bohu za to, že som nestratila pamäť a že moje srdce tak dlho vydržalo. Rada sa pozerám na tento svet. V televízii sledujem všetko. Mám rada i šport a sympatický mi je tréner Jozef Golonka,“ priznáva oslávenkyňa.
Cení si, že k storočnici jej prišiel zagratulovať sám primátor mesta. Do budúcnosti už veľa želaní nemá. Snáď len jedno: „Tešiť sa z každého nového dňa. A keď príde ten môj deň, potichučky zavrieť oči.“
