ŽELOVCE. Hoci má už osemdesiat rokov, láska k holubom ho stále drží. Pán Ľudovít Kissimon nedá na holubárčenie dopustiť. „Chovať ich začal už môj otec. Lásku k nim som teda zdedil po ňom,“ hovorí chovateľ, ktorý bol v roku 1955 spoluzakladateľom tunajšej organizácie chovateľov holubov.
„Choval som americké kingy, poľské rysy i maďarské obry. Tie boli najväčšie a mali na nohách „papuče“. Chodieval som s nimi na rôzne výstavy a získal som desiatky ocenení. No teraz som už na dôchodku a cestovanie je pre mňa nákladné. Chystám sa už aj zrušiť môj chov,“ povzdychne si dôchodca, no po chvíľke dodá, že by pohľad na prázdne voliéry nezniesol a tak si nechá aspoň niekoľko párov.
Jeho rukami prešli stovky holubov. Na niektoré spomína dodnes. „Jeden z amerických kingov sa stal mojím obľúbeným. Keď zbadal, že vyberám niečo z vreca, hneď bol pri mne. Vôbec sa ma nebál. Zrno si zobral priamo spomedzi mojich zubov. Holuby sú veľmi krotké,“ hovorí. No ich chov je nákladnou zábavou. Musia mať kvalitné krmivo, lieky, vitamíny i očkovacie látky. Dôchodok chovateľa zo Želoviec na toto všetko nestačí. Preto pomaly, ale isto sa jeho voliéry vyprázdňujú.
