KLENOVEC. Rozhodne nezvykne hovoriť do vetra. Čo raz povie, za tým si aj stojí. Pavel je tvrdá nátura. Zocelil ho život sám a osud, ktorý sa s ním nemaznal. Pred jedenástimi rokmi prišiel o pravú ruku. Pre väčšinu chlapov, ktorí sú zvyknutí robiť na gazdovstve od rána do večera, by to bola hotová pohroma. Pavel sa nevzdal. Hospodárstvo zvláda aj jednou rukou. No otázka, či si na život bez pravačky zvykol, ho zvykne nahnevať. „Na to sa nedá zvyknúť. Ruka mi chýba, no naučil som sa, ako bez nej prežiť,“ hovorí.
Drevenicu starého otca nosí v srdci
Nad Klenovcom bolo kedysi mnoho usadlostí. Niektoré z nich už osireli. Pavlova dedovizeň nie. Hoci drevenica, kde žili a hospodárili jeho starí rodičia, už nestojí, on ju nosí stále v srdci.
„Na jej základoch som pos-tavil nový drevený zrub. Možno z neho raz bude penzión,“ pokojne sa usmeje domáci pán a naďalej sa venuje večernému dojeniu.
„Aj kravy majú rady poriadok. Ak ich začneme dojiť čo i len o hodinu neskôr, už sú nervózne,“ dodá pokojným hlasom. Okrem dojenia zvláda aj kosenie, chystanie dreva na zimu, chovanie dobytku, skrátka všetko, čo si vyžaduje hospodárstvo. Pavel prišiel o ruku pred jedenástimi rokmi.
„Pamätám si na to, akoby to bolo dnes. Bolo to v auguste a my sme hore vo vrchoch sušili seno. Práve som sa vracala z Klenovca domov, keď okolo mňa prefrčalo auto. Sedeli v ňom chlapi od nás. Keď som prišla na Cisárske, povedali mi, že Pavlovi sa stal úraz a že je to vážne,“ spomína na osudný deň pani Elena. Jej manžel sa držal statočne. Dokonca neomdlel ani vtedy, keď takmer hodinu mal ruku uväznenú v stroji.
„Kričal som od bolesti a chlapi sa snažili vytiahnuť mi ruku zo stroja von. Vravím im, oblejte ma vodou, aby som neodpadol. Napokon prišiel môj brat a ten ma odtiaľ vyslobodil,“ spomína hospodár.
Nakoniec mu ruku amputovali
Nasledujúcich dvadsať dní boli pre neho najhoršie v jeho živote. Prišitá ruka sa nie a nie „chytiť“. Napokon dostal infekciu a museli mu ju amputovať.
„Dvadsať rokov som robil vodiča sanitky. Viem, ako to v zdravotníctve chodí. Do dnešného dňa som presvedčený o tom, že keby ma hneď boli previezli z Hnúšte do Banskej Bystrice či Bratislavy, mohlo to dopadnúť inak,“ povzdychne si hospodár. Prvé roky bez ruky boli najťažšie. Útechu hľadal v robote. Robil od rána do večera pri rodinnom dome v Klenovci i na gazdovstve na Cisárskom. Rodina stála pri ňom. Jeho tri dcéry a manželka ho vo všetkom podporovali. „Je to zvláštne, ale stále mám pocit, že ma tá ruka bolí. Akoby som ju stále mal,“ zdôverí sa Pavel.
Plánov do budúcnosti má veľa. „Raz tu možno bude taký malý ranč, kde budú chodiť ľudia z mesta. A ja im budem vysvetľovať, čo je to kolešňa či tok. Kolešňa nie je usadlosť, je to maštaľ, v ktorej mám kravy. Tok je vlastne stodola, kde uskladňujeme obilie, máme tam sečkáreň a ostatné náradie potrebné pri hospodárstve,“ vysvetľuje 56-ročný Klenovčan. Rád žartuje a spomína na časy, keď šoféroval sanitku.
„Veru, zažil som už kadečo. Asistoval som pri pôrodoch aj utekal pred ozbrojeným chlapom. Aj medveďa som zazrel, špacíroval sa popri ceste neďaleko Huty.“ No na jednu epizódu veľmi rád spomína. „Volali nás k mužovi, ktorý vraj mal omrznuté nohy. Jeho priateľka situáciu poriadne zdramatizovala. Do telefónu nám plakala, že ich má celé čierne a nevie sa na ne poriadne postaviť. Keď sme tam prišli, zistili sme, že namiesto omrzlín ich má len veľmi špinavé,“ zasmeje sa gazda.
Vianoce na lazoch majú inú príchuť
Na klenovských lazoch v časti zvanej Cisárske začínal s jednou kravou. Teraz ich má štyri a k tomu šesť teliat. V ohrade pri lese pobehujú dva kone. „Mám rád erdžanie koní. Dokonca sa viem v sedle udržať aj s jednou rukou,“ pochváli sa Pavel. Nedávno si kúpil traktor. Postupne si hospodárstvo zveľaďuje.
„Som rád, že dokážem uživiť rodinu. Aj keď práca na farme nie je ľahká, nesťažujem si. A nehanbím sa za to, že som sedliak. Robím to, čo ma baví a na čo som bol zvyknutý odmala,“ dodá farmár.
Z vrchov nad Klenovcom by vraj nikdy neodišiel. Zamiloval si tunajší pokoj. „Radšej budem dve hodiny odhŕňať sneh, aby som sa dostal do chalupy, ako žiť dole v dedine. Tunajšia príroda ma upokojuje. Jelene, srnky či líšky prídu až k domu. Aj medveď sa sem občas zatúla. Rozbil mi úle, ktoré som mal len sto metrov od domu. Ale aj to patrí k tunajšiemu životu. Aj Vianoce tu na lazoch sú iné ako v meste. Stromček si zakvačíme na hradu a budeme sa tešiť z toho, že sme celá rodina pokope,“ dodá Pavel Bútor, hospodár z osady zvanej Cisárske.
