HNÚŠŤA. Sú priam modelovým príkladom toho, čo dokáže láska. Od narodenia ich vytúžená dcérka trpí následkami detskej mozgovej obrny. S jej príchodom na svet dostal ich život nové rozmery. Choroba skomplikovala chod domácnosti. Maťka musí byť stále pod kontrolou. Vyžaduje si to veľkú vnútornú silu, trpezlivosť a nekonečne veľa lásky. To všetko manželia Bejticoví majú. Svoj boj s nepriazňou osudu zvládajú a nikdy ho nevzdajú.
Zvrat nastal ku koncu
Keď pani Eva druhýkrát otehotnela, veľmi sa potešila. „Mali sme už syna a túžili sme po dievčatku. Dá sa povedať, že moje tehotenstvo bolo bezproblémové. Zvrat nastal až ku koncu. Pomaly mi začala odtekať plodová voda. Lekárka si myslela, že dieťatko je veľmi nízko, tlačí mi na mechúr a preto mám problémy s udržaním moču. Keby ma bola dôkladnejšie vyšetrila, všetko mohlo byť iné,“ povzdychne si statočná mama.
Martinka sa narodila predčasne, napoly pridusená. Nastal kolotoč chodení po lekároch, z jednej ambulancie do druhej. Potom si rodina vypočula krutý verdikt. „Povedali nám, že naša dcérka má detskú mozgovú obrnu. Vedeli sme, že je to vážna choroba, ktorá sa nedá liečiť. Ťažko sme sa vyrovnávali s myšlienkou, že naša dcérka bude do konca svojho života postihnutá, ale aj tak sme boli nesmierne vďační, že naše predčasne narodené dieťa žije,“ hovorí pani Eva.
To, že s Maťkou nie je niečo v poriadku, začalo byť badateľné už po prvých týždňoch od narodenia. Dievčatko neprejavovalo známky motorických zručností, bolo tiché, rúčky i nôžky malo stuhnuté.
Pochodili veľa lekárov
V hlave jej rodičov sa za tie roky prehnalo kadečo. „Bol to pre nás veľký šok. Naša Maťka sa v podstate sama ani nenaje. Stravu jej mixujeme. Musíme ju chovať. Nehovorí a ani nechodí. Vo všetkom je odkázaná na nás,“ hovorí matka dvoch detí.
Rodina býva na siedmom poschodí v panelákovom činžiaku v Hnúšti. S výťahom sa dostane len na medziposchodie. Odtiaľ musia dvanásťročné dievčatko preniesť. Hoci dievčatko váži len dvadsaťpäť kilogramov, aj tak je to pre útlu mamu priveľká záťaž. A ocko nie je vždy poruke.
„Vyskúšali sme už rôznych lekárov. Pravidelne a poctivo cvičíme Vojtovu metódu, no stav našej dcérky sa nezlepšil. Pre ňu sme ochotní urobiť čokoľvek. Žiaľ, nie všetky metódy sú pre nás finančne dostupné. Maťkina choroba ovplyvnila aj finančný rozpočet našej rodiny,“ povzdychne si pani Eva.
Hoci má dievčatko už dvanásť rokov, stále vyzerá ako maličký bezbranný človiečik. Ako rastie, kriví sa jej chrbtica a má problém vydržať dlhšie v sede. Pre mnohých zdravých ľudí sú jej obmedzenia ťažko predstaviteľné.
Stacionár je potrebný
Napriek všetkým hendikepom začala Martinka navštevovať denný detský stacionár Dedeso. „Vďaka tomuto zariadeniu som sa mohla na štyri hodiny zamestnať. Týmto krokom sa aspoň trochu zlepšila finančná situácia našej rodiny. Do zariadenia chodí okolo pätnásť detí.“
Dedeso prevádzkuje občianske združenie Aténa. V združení sú ľudia z Hnúšte a rodičia detí so zdravotným postihnutím. V zariadení sa tieto detičky môžu vzdelávať, oddychovať a aspoň na chvíľu mať pocit, že niekde patria a nemusia byť zavreté len doma.
„Každé dieťa tu má vypracovaný individuálny program rozvoja osobnosti. Zamestnanci tu s nimi cvičia a snažia sa im dať čo najviac. Deti tu napríklad dostávajú vysvedčenia. Raz som tu bola pozrieť moju Maťku a našla som ju trhať papier. Dcérka si tak trénovala uchopenie,“ konštatuje pani Eva.
Moderné kreslo jej pomáha
Do detského stacionára nedávno kúpili terapeutické polohovacie zariadenie Mygo. Martinke polohovacie zariadenie veľmi pomáha. Stolička, ktorú doteraz využívala, nebola individuálne nastaviteľná vo všetkých kĺboch.
„Ako Martinka rastie, jej chrbtica sa stále viac deformuje. Nedokáže dlho sedieť. Nové kreslo jej zabezpečí správnu polohu panvy a sedenie pre ňu nie je až takým utrpením,“ hovorí Martinkina mama.
Podobné zariadenie by malá slečna potrebovala aj doma. Žiaľ, pre rodinu je to finančne nedostupné, podobne ako špeciálna sedačka do auta. Napriek tomuto faktu rodičia na situáciu, v ktorej sa ocitli, nenadávajú. Znášajú ju statočne a dcérina choroba ich ešte viac spojila.
„Manžel aj syn sú úžasní. Veľmi Maťke pomáhajú. Takisto nám pomáhajú ľudia z denného stacionáru a samozrejme moji rodičia. Všetkým sme za to vďační a aj touto cestou im veľmi pekne ďakujeme. Napriek všetkým problémom sa vieme tešiť z každého dňa,“ dodá životom ťažko skúšaná žena.
