HNÚŠŤA. Býva v rodinnou dome v Hnúšti a za domom má farmu. Jej nájomníci tu žijú v dokonalej symbióze. Pán Ján Tóbik ich má všetky rád a život bez nich si už nevie ani len predstaviť.
„Vyrastal som na dedine. K dedinskému dvoru odjakživa patril malý zverinec. Doma sme mali klasiku: sliepky, kravu, svine i včely. Keď som mal osem rokov, dostal som prvého vtáčika. Tuším to bola andulka. Môj brat ma však tromfol. Skrotil si straku a keď na ňu zavolal, prišla mu až k ruke,“ hovorí pán Ján.
Šikovný dôchodca chová doma psy, mačky, sliepky, zajace, morské prasiatka, exotických operencov a má aj včely. Niekedy ho navštevovali aj deti z materskej škôlky. „Pripadalo im to tu všetko ako v zoologickej záhrade. Kedysi som choval aj kačice, morky i husi. No potom sa o ne postaral môj pes Regio. Roztrhal ich. No na terajšiu čeliadku si už zvykol. Moje zvieratká sú taká normálna rodina. Občas ich síce prichytím pi nejakej nepleche, ale nie je to nič vážne.
V jeho voliérach nájdete korely, andulky, rozely, papagáje i iné druhy exotického vtáctva. „Sú ich desiatky. Začínal som s jednou andulkou ktorú mi dal miestny chovateľ. Časom som si niektoré druhy dokúpil, no väčšinou je to už môj vlastný chov. Som na dôchodku a tak mám dosť času venovať sa mojim vtákom. Aby som vedel, čo to všetko obnáša, musel som si naštudovať odbornú literatúru. Aby sa chov vydaril, je dôležité nielen kŕmenie, ale aj to, aby sa nepárili príbuzní. Aby neboli z jedného hniezda. Mám ich rád všetky, no pastvou pre oči sú najmä korely. Tie doslova hýria všetkými možnými farbami,“ hovorí chovateľ. Smeje sa, že ráno vstáva skôr ako kohút. Najlepší pocit má, keď vojde do voliéry, prihovorí sa svojim operencom a tie sa v okamihu rozštebocú. „Ranné chovanie mi zaberie takmer tri hodiny. Chovám ich vajíčkami, nastrúhanou mrkvou, ovsom, chlebom, piškótami i orechmi. Vtáčie páry sa majú veľmi radi, vedia si krásne prejavovať lásku. A sú aj starostlivými rodičmi. Veru, vtáčia láska vie očariť,“ tvrdí chovateľ.
Neďaleko pestrofarebných operencov sa hrdo špacírujú holuby. Aj oni, keď zbadajú svojho gazdu, ihneď ožijú. „Holuby chované vo voliére si vyžadujú zvýšenú starostlivosť. Holuby sú v podstate odkázané len na mňa. Dôležité je kvalitné krmivo i napájanie. Holuby potrebujú vodu nielen na pitie, ale aj na kúpanie. Ich voliéru musím udržiavať vo vzornej čistote,“ hovorí chovateľ, ktorý sa v budúcnosti so svojimi holubmi chystá aj na výstavy. Vo svojom kráľovstve je šťastný, len ho trochu trápi, že zatiaľ nemá v rodine pokračovateľa. „No dúfam, že moja vnučka Táňa raz po mne všetko prevezme,“ dodá.
