LUČENEC. Už ako dieťa mala rada kreslenie. Snívala o tom, že raz bude veľkou maliarkou. Chcela ísť študovať na umeleckú školu, no jej plány zmarila tragédie v rodine.
„Zomrel nám otecko. Mamka ostala s nami, šiestimi deťmi, sama. V dome sme obracali každú korunu a ja som musela rozmýšľať, ako pomôcť mame aj súrodencom. Už ako sedemnásťročná som začala zarábať, ale snívať som neprestala. Verila som, že raz sa mi môj sen splní,“ hovorí pani Anna Brijaková.
Maľuje prírodu, ľudí aj zámky
Sympatická dáma má šesťdesiatjeden rokov a už takmer dvadsať rokov si sadá za plátno a maľuje. Svoj prvý obraz predala pred deviatimi rokmi. „Tešila som sa vtedy ako malé dieťa. Dobre sa pamätám, čo som na ten obraz namaľovala - domček, v pozadí zimná krajina a vpredu veľký smrek,“ spomína maliarka.
Fascinuje ju príroda. „Rada maľujem slnečnice, jazierka, krajinky, kopce, ale aj zvieratká. Srdcu blízke sú mi najmä kone. Sú to veľmi ušľachtilé zvieratá. Raz som namaľovala jazierko vo Vysokých Tatrách. Obraz som darovala svojej priateľke. Páčil sa jej a pre mňa to bolo veľké ocenenie a zároveň aj povzbudenie,“ hovorí Lučenčanka.
Na jej obrazoch okrem prírody nájdete aj kostoly, zámky a historické budovy. „Keď sa niekde vyberiem na dovolenku, vždy si so sebou zoberiem fotoaparát, to čo sa mi páči, si najskôr odfotím a potom doma namaľujem. Inšpirácie mám dosť. Bohato mi vystačí aj na niekoľko rokov dopredu,“ usmeje sa sympatická dáma.
Dcéra je najväčším kritikom
Maľovanie považuje za neoddeliteľnú súčasť svojho života, bez ktorého si ho už nevie ani predstaviť.
„Doteraz som namaľovala okolo päťsto obrazov. Niektoré putovali až do Ameriky. Stala som sa členkou neprofesio-nálnej výtvarnej tvorby pri Osvetovom stredisku v Lučenci. Absolvovala som niekoľko výstav v rôznych mestách a za niektoré obrazy som získala aj pre mňa vzácne ocenenia,“ hovorí maliarka.
Jej najväčším kritikom je najstaršia dcéra. „Angelika mi vždy hovorí, čo doladiť alebo vylepšiť. Aj ona sa pokúšala maľovať, ale napokon to vzdala. Potešilo by ma, keby aspoň jedno z troch detí išlo v mojich šľapajách,“ tvrdí maliarka.
Obľubuje všetky ročné obdobia
Niektoré okamihy v živote sa podľa nej len ťažko dajú slovami opísať, treba ich prežiť. „Ja som takýto okamih zažila vtedy, keď som namaľovala Ježiša Krista, ako vstáva z mŕtvych. V pozadí maľby bola Mária Magdaléna. Mojej mamke sa tento obraz nesmierne páčil. Dokázala sa na neho pozerať dlhé hodiny. Zvykla mi hovoriť, že je to najkrajší obraz, aký som namaľovala. To. čo som pri jej slovách cítila, sa slovami nedá opísať ,“ hovorí pani Anna.
Miluje všetky ročné obdobia. „Každé je výnimočné niečím iným. Na jar sa rodí nový život, leto je úžasné, jeseň hýri farbami a zima je ako veľká biela perina,“ hovorí. To všetko môžete vidieť aj na jej obrazoch. Niektoré rozdá, niektoré sa jej podarí predať, aby mala aspoň na plátno a farby a niektoré si nechá pre seba. Jej dom je akousi maľovanou kronikou, pri ktorej pani Anna rada relaxuje i spomína.
