VEĽKÝ KRTÍŠ. Láska, cit, remeselná zručnosť a chuť niečo dokázať, to všetko sa spája s jeho menom. Ján Trebula je skutočným majstrom. Vo svete fujár a píšťal sa cíti ako ryba vo vode. Spod jeho rúk vychádzajú vzácne kúsky, ktoré nájdete po celom svete. Fujary, píšťaly či koncovky sa dostali z Veľkého Krtíša až do Peru, Japonska, Číny, Ruska či Argentíny.
„K ľudovému umeniu som mal blízko už od detstva. Môj starý otec bol dedinský kováč. No okrem železa mal rád aj drevo. Vyrábal píšťalky. Deťom ich zvykol predávať po desať korún. Okrem toho, že píšťalky vyrábal, vedel na ne aj hrať. Obdivoval som ho. Pri pasení kráv som i ja zvykol hrávať na píšťale,“ spomína majster z Veľkého Krtíša.
Slovo dodržal
Prvú fujaru si kúpil od miestneho výrobcu Antona Ľuptáka.
„Keď som mu povedal, že sa do týždňa na nej naučím hrať, len sa zasmial. Neveril mi. Ja som sa však do týždňa na tej fujare hrať naučil,“ smeje sa fujaráš. Doteraz vyrobil okolo 150 veľkých fujár a fujariek. Niektoré daroval, niektoré predal. Tú prvú si však starostlivo uschoval.
„Je pre mňa viac ako spomienka. Je súčasťou môjho života. Práve na nej som sa naučil hrať. No mám ešte jednu, ktorá mi je srdcu blízka. Vyrábal som ju dva roky. Veľa času mi zabralo jej zdobenie. Snažil som sa vyryť do nej čas môjho života. Vyryl som na ňu svoju rodnú chalupu i kostolík v Detvianskej Hute. No je na nej aj hrob mojich rodičov,“ hovorí otec šiestich detí, ktorý čas svojho života prežil vo veľkokrtíšskej bani.
Podpisy známych fujaristov
Majster Ján je skutočne talentovaný. Okrem píšťaliek, fujár a koncoviek vie hrať aj na harmonike, husliach či klavíri.
„Neviem však hrať na cimbale, harfe či klarinete. V tomto smere som hendikepovaný, pretože mi chýba jeden článok na prste,“ vysvetľuje rodák z Podpoliania. Ako sólista sprevádza na rôznych festivaloch folklórne skupiny z Veľkého Krtíša a Dolnej Strehovej. Hráva aj v baníckej dychovej hudbe. „Tento rok som bol dokonca hrať na fujare aj na polnočnej omši,“ hovorí.
Býva v panelákovom byte a dole v bytovke má malú dielničku. Trávi v nej viac času ako doma. „Najlepšie drevo na výrobu fujary je z bazy čiernej, ale dobré je aj z jaseňa a javora. No už som vyrábal fujaru aj z africkej limby, africkej hrušky a mahagónu. Hovorí sa, že čím tvrdšie drevo, tým bude nástroj kvalitnejší,“ hovorí majster. Má presný zoznam všetkých vyrobených fujár.
Každá z nich má svoj vlastný príbeh. „Smejem sa, že moje nástroje majú aj rodný list, v ktorom sú zachytené ich prednosti i chyby. Najviac ma teší, keď sú ľudia spokojní. Jednu fujaru som vyčlenil na to, aby som na nej zvečnil mená známych fujaristov na Slovensku. Zatiaľ ich tam mám desať a každého z nich som osobne poznal. Možno raz túto fujaru darujem múzeu,“ zamyslene povie majster.
Najťažšie je ladenie
Rozsah jeho záľub je naozaj široký. Výrobe fujár, píšťal i koncoviek sa venuje viac ako tridsať rokov. „Rád sa učím nové veci. Preto nevynechám takmer žiadne stretnutia ľudových remeselníkov. Na takýchto slovenských či medzinárodných podujatiach vládne zdravá súťaživosť,“ hovorí majster. Výroba veľkej fujary, ktorá meria okolo 170 centimetrov, mu trvá približne sto hodín. Najťažšie je ladenie. Každý nástroj musí mať správny tón.
Majster Trebula sa narodil Podpoľaní v dedinke Detvianskej Huty, v kolíske slovenských fujár.
„Detvianska fujara je považovaná za nástrojovú raritu a skvost slovenského ľudového inštrumentára. Ľudia niekedy ani netušia, čo dokáže jej hlas, keď sa spojí s citlivou dušou človeka. Mojím veľkým vzorom je Ladislav Leng. Napísal knihu, ako zhotoviť fujaru. Dlho som ju túžil mať, ale na Slovensku som sa k tejto knihe nemohol dostať. Získal som ju úplnou náhodou až v Chorvátsku,“ hovorí majster, ktorý natočil DVD, na ktorom je návod, ako zhotoviť fujaru.
