NOVÁ VES. Vdychuje život drevu, parožiu aj kovu. Po inšpiráciu nemusí chodiť ďaleko. V okolí jeho bydliska v Novej Vsi je dostatok srnčej a jelenej zveri a takisto diviačej je tu požehnane. Dvadsať-osemročný Jozef Diheneščík v prírode trávi veľa času. Nečudo, od malička chodil na potulky do prírody. Jeho otec je totiž horár a mama, zdravotná sestra, má tiež blízko k prírode. Poľovníctvo a vzťah k prírode mu boli vštepované od detstva.
„Rodičia ma naučili takmer všetko, čo súvisí s prírodou. Spoznávať stromy, rastliny i zver. Príroda sa postupne stala mojím druhým domovom, ba možno niekedy je aj na prvom mieste,“ usmieva sa talentovaný mladý muž. Absolvoval umelecké rezbárstvo v Banskej Štiavnici i umelecko-remeselné spracovanie kovu v Hodruši-Hámroch. Medzitým stihol ešte aj lesnícku nadstavbu. Okrem toho, že pracuje s drevom, kovom a parohovinou, je aj aktívnym poľovníkom v Poľovnom združení Nová Ves.
Príroda je bez hraníc
„V prírode nachádzam inšpiráciu pre moju tvorbu. Príroda je ako pokladnica, ktorá nemá dna. Námety a motívy, ktoré ponúka, sú nevyčerpateľné. V dreve, paroží a v kove rád stvárňujem všetku poľovnú zver, no mojou srdcovkou je predsa len motív jelenej ruje. „Vtedy doma ani nespím. Nielen preto, že vtedy sa dobre loví, ale zver stráca plachosť a viem ju lepšie pozorovať. Keď sa ráno zobudíte v lese a jelene vám doslova ručia za ušami, je to neopísateľný pocit. V čase ruje jelene strácajú svoju prirodzenú plachosť a z inak mierumilovných tvorov sa stávajú „sokovia lásky“, ktorí bojujú o priazeň jeleníc niekedy až na smrť,“ hovorí Jozef a pokračuje: „Do hory chodím nielen s puškou, ale aj s fotoaparátom, ceruzkou a papierom na kreslenie. Ľudia mi vravia, že mám osobitý štýl. Zvyčajne sa im moje dielka páčia,“ tvrdí Jozef. V lese ho sprevádza jeho verný pes - bavorský farbiar. „Dobrý poľovník musí mať aj dobrého psa. Bez psa by bol len polovičným poľovníkom.“
Napĺňa si svoj sen
Ročne mu prejdú rukami desiatky parožích zhodov. Jozef z nich dokáže hotové zázraky. „Paroh je pórovitý. Dá sa do neho ryť viac do hĺbky. Používam pri tom podobné nástroje ako zubní technici. Až keď dielko namorím a vybrúsim, až potom je hotové,“ hovorí rezbár.
V budúcnosti sa chce viac venovať kovorytectvu. Chcel by vyzdobovať zámky na zbraniach. „Musím však priz-nať, že mám rôzne obdobia. Niekedy ma baví viac práca s drevom, inokedy s parohovinou, potom ma chytí za srdce kov. Srdce blízke sú mi samorasty. S nimi naozaj stačí urobiť málo. Niekedy stačí len očistiť kôru a ozdoba do inte-riéru je hotová,“ hovorí Novovešťan.
Z parohoviny vyrába aj rukoväte nožíkov. Každý je iný, tak ako poľovnícke kravaty či rôzne ozdoby z parožia. Mladý umelec si kráča vlastnou cestou. Zatiaľ sa mu darí napĺňať si svoj sen.
„Táto práca ma robí šťastným, no škoda len, že sa neviem dobre predať. Ja mám umeleckú dušu, duša obchodníka mi chýba,“ priznáva.
