LUČENEC. Osud sa s nimi nemaznal, nahádzal im pod nohy požehnane veľa polien. „Niekedy sa mi zdá, že ich bolo až toľko, že by sa z nich dala postaviť celkom slušná drevenica,“ hovorí pani Helena Karmanová.
Bývalá učiteľka pred tromi mesiacmi pochovala manžela, s ktorým prežila tridsaťpäť šťastných rokov. Teraz sa snaží uctiť si pamiatku manžela a vydať jeho básne, ktoré roky písal do šuflíka. Hľadá sponzorov, ktorí by jej pomohli s darčekom do záhrobia.
„Môj manžel chcel byť spisovateľom. Písal nádherné básne. No osud sa s ním zahral poriadne kruto. V roku 1968 ho vylúčili z komunistickej strany a stal sa na desaťročia pre túto spoločnosť nežiadúcim. To všetko len preto, že verejne vyjadril sympatie Alexandrovi Dubčekovi a tým aj protest proti vstupu sovietskych vojsk. V podniku, kde pracoval, dal fotografiu Dubčeka do okna. Týmto krokom sa v podstate odpísal,“ hovorí Lučenčanka.
Pani Helena sa s manželom prebíjali životom, ako sa dalo. A popri všetkých tých starostiach jej manžel stihol písať básne. „Karol bol taký nadšený pri písaní poézie, že sa to nedá ani len opísať. Mal ľahké pero a verše sypal z rukáva. Keď si jeho tvorbu prečítal básnik Vojtech Mihálik, vyjadril sa o ňom ako o pánovi básnikovi, ktorý sa tu objavil ako blesk z jasného neba. Vedel bravúrne narábať s metaforami,“ spomína pani Helena.
Jej manžel ťažko znášal zákaz publikovať. „Básnická zbierka „Ranné svetlo“ mu takmer vyšla, no v poslednej chvíli ju stiahli z rotačky. Manžela to zlomilo. Potom prišiel rok 1989. Tešili sme sa, že konečne príde iná, lepšia doba. Žiaľ, prišla možno ešte horšia. Manžel stratil prácu a ja som sa dostala na invalidný dôchodok. Pretĺkali sme sa životom, ako sa dalo. Finančné problémy nás ťažili, navyše sme boli sklamaní z takzvanej demokracie, ktorá nastala. Pero môjho manžela sa na čas odmlčalo. Akoby už nevládal písať. Bol nešťastný a chvíľami sa cítil nepotrebný. Nevedel sa začleniť do komerčnej spoločnosti,“ hovorí pani Helena.
Momentálne si zvyká na prázdny byt. Manžel jej veľmi chýba. Keď je jej veľmi smutno, číta si jeho básne. „Vtedy trošku pookrejem,“ hovorí. Pani Helena sa na nás obrátila s prosbou zverejniť jej príbeh, ktorý by oslovil potencionálneho sponzora básnickej zbierky jej manžela. „Chcela by som, aby aspoň po smrti sa mu dostalo uznania. A aby sa jeho verše dostali tam, kde patria, k ľuďom,“ dodá šesťdesiatročná Lučenčanka.
