FIĽAKOVO. Žijú medzi nami. Ľudia, ktorí si plnia svoje sny. Pani Cecília Nagyová patrí medzi nich. Hoci má už sedemdesiatšesť rokov, stále berie do rúk štetec a maľuje.
„Už keď som bola malá, rada som kreslila. Bývali sme neďaleko Brezna v malej dedinke. Gašparové je obklopené scenériou hôr. Moji rodičia boli sedliaci. Na kopci mali kus poľa, takže som veľa času trávila práve tam. Obdivovala som všetko okolo mňa. Bavilo ma sledovať zmeny. Túžila som raz všetku tú krásu zachytiť na plátno. Cítila som, že to je práve to, čo chcem,“ spomína na detstvo čiperná Fiľakovčanka.
Súrodenci jej nosili kriedy
Spočiatku sa zdalo, že to bude komplikované. Veď v tej dobe boli ceruzky a farby vzácne.
„Mala som však šťastie. Starší súrodenci mi zo školy nosili kriedy. Boli už takmer vydraté, ale pre mňa znamenali veľmi veľa. Čmárala som s nimi, kde sa len dalo. Spomínam si, že sme mali takú hlbokú truhlicu. Nakreslila som na ňu mamu s dvomi vedrami a pri nej studňu. Studňu sme mali na kopci, bola veľmi hlboká. Vždy som sa bála, že mama do nej spadne, keď išla brať vodu. Pozerala som sa na ňu cez okno a mala som veľký strach,“ hovorí pani Cecília.
Kresba na truhlici vydržala dlhé roky. Tak ako sen, ktorý sa zrodil v hlave malého dievčatka. Prvé farbičky dostala od otca, keď bola školáčka. „Páčilo sa mi, ako mi ich precízne strúhal,“ tvrdí.
Využila každú voľnú chvíľu
Študovala na pedagogickej škole v Lučenci. Mali tam dobrého profesora, ktorý si všimol, že jeho študentka má talent na maľovanie.
„Dovtedy som maľovala prírodu. No na škole som začala kresliť portréty svojich spolužiakov. Vraj mi to šlo a moje dielka dostali čestné miesto na chodbe. Ktovie, kde sú teraz,“ zamyslí sa dôchodkyňa. Po skončení školy začala pracovať v úrade. No vo voľnom čase využila každý okamih, aby mohla kresliť. Svoj skicár nosila vždy pri sebe. „Či už som cestovala vo vlaku alebo čakala v čakárni, vždy som sa snažila zachytiť všetko, čo som videla, na papier. Neskôr som dala prednosť plátnu,“ hovorí talentovaná žena.
S rodinou prišli povinnosti a jej koníček musel ísť na dlhšiu dobu bokom. No nie nadlho. K maľovaniu sa po čase opäť vrátila.
Stále dokáže snívať
Maľuje doteraz, hoci jej už zdravie tak neslúži. Kombinácie rôznych motívov vraj prídu samé. Najradšej však dáva na papier spomienky z detstva.
„Okolie Brezna mi navždy ostane v srdci. Tamojšie chalúpky pričupené pri zemi, ale i mlyny, ktoré mleli múku pre široké okolie. Najradšej som mala jeseň. Vtedy príroda hýrila rôznymi farbami. Príroda je najlepšia maliarka. Také farby, aké dokáže namiešať ona, nedokáže nik. Škoda len, že už mám toľko rokov a nemôžem tak často chodiť maľovať do terénu. Chcela by som na svojom plátne zvečniť more. Nikdy som pri ňom nebola, ale viem, že je nádherné,“ povie maliarka z Fiľakova a na chvíľu sa zamyslí. Vek i dôchodok jej nebránia v snoch. Prídu nenútene a občas znechajú clivé miesto v jej duši. „No čo už, niečo som dokázala a snáď ešte niečo dokážem,“ dodá.
