Dôchodkyňa z Radzoviec má päťdesiatdeväť rokov.
BISKUPICE. Optimizmus a dobrú náladu by mohla rozdávať. Hoci to v živote nemala ľahké, nikdy sa nesťažovala a vždy si našla cestu, ako úskalia prekonať. Pani Jarmila Pristašová je priam modelovým príkladom toho, že keď človek niečo veľmi chce, dokáže to. Sympatická rodáčka z Popradu je pravdepodobne najstaršou ženou na Slovensku, ktorá si spravila vodičský preukaz na kamión. Keď ho prvýkrát držala v ruke, mala päťdesiatpäť rokov. Dnes má o štyri viac a za sebou najazdených tisícky kilometrov. Za volantom kamiónu precestovala takmer všetky štáty Európy. Hovorí, že najhoršie sú Poľsko a Rumunsko. Tu si vraj nikdy nemôžete byť istí, či vás niekto neokradne.
Aj po päťdesiatke si užívala život
Priznáva, že v živote to nemala ľahké. „Prvý manžel sa zabil pri autonehode. Mala som vtedy len dvadsať rokov. Ostala som sama s dvomi deťmi. Druhý manžel bol alkoholik, rozvod s ním bol pre mňa vykúpením. Aby som uživila tri deti, väčšinou som mala dve, ba aj tri roboty. V jednej som sa zoznámila s mojím terajším priateľom Jarkom,“ hovorí sympatická dôchodkyňa. Pán Jaroslav pracoval ako vodič kamiónu.
„V tom čase som bola nezamestnaná a tak som mu robila na cestách spoločnosť. No vždy som jedným očkom poškuľovala po sedadle vodiča. Tak som sa rozhodla spraviť si vodičák“, priznáva Jarka.
Jej priateľ sa spokojne usmieva a po chvíli povie: „Práve som bol v Poľsku, keď mi to povedala. Vodičský spravila na prvýkrát a na plný počet bodov. Bol som na Jarku veľmi pyšný.“
Nielen romantika, ale aj drina
Kamionisti takmer vždy na niečo čakajú. Raz je to na hranici, inokedy pri nakládke a vykládke tovaru. „My sme však mali šťastie. Stačilo, že sa z okna vyklonila Jarka a hneď nás uprednostnili. Veď viete, akí sme my, chlapi, galantní. Keď vidíme peknú ženu a k tomu ešte blondínku za volantom veľkého auta, hneď sme namäkko,“ smeje sa domáci pán.
Dvom bolo na cestách veselšie. „Mohli sme si pokecať, spoľahnúť sa jeden na druhého a videli sme aj kus sveta,“ tvrdia svorne. Za volantom sa striedali a tak prišli do cieľa rýchlejšie. Španielsko, Belgicko, Taliansko, Rumunsko, Rakúsko, Anglicko či iné krajiny mali precestované krížom-krážom.
„Raz sme odišli z domu v máji a vrátili sme sa až v auguste. Štyri mesiace sme nevideli svojich najbližších, varili a spali sme na svojom pracovisku, teda v kamióne,“ spomína Jarka. Pracovali pre zahraničné spoločnosti, ktoré platia viac ako slovenské.
Priateľ jej chce vysnívať sen
„Na cestách to však nebola vždy len romantika. Najmä v Rumunsku a Poľsku sme spávali s baseballovou palicou pri hlave. Raz nám zlodeji dokonca rozrezali na kamióne plachtu. Našťastie, tovar nenašli, pretože bol uložený ďalej,“ spomína Jarka.
Prepravovali ovocie, hlinu, prachy na pranie, drevo či železo. „Našťastie sme nemali taký tovar, ktorý sa kradne. Niektorým našim kolegom, ktorí vozili elektroniku, vybielili dlhoprstí celý náklad,“ hovorí Jaroslav, ktorý by veľmi rád svojej priateľke splnil sen. „Jarka túži po tom, aby si mohla sadnúť za volant veľkého amerického kamióna. Napíšem Rozborilovi, možno sa mi podarí vysnívať jej sen,“ dodá kamionista.
Šťastný pár žije v Biskupiciach, v dedine neďaleko Fiľakova. Prisťahovali sa sem pred tromi rokmi. Pani Jarka je už štvrtý mesiac doma, pretože ju pobolieva ruka. „No keď vyzdraviem, opäť budem brázdiť cesty. Všetkým ženám v mojom veku odkazujem, aby si konečne začali plniť svoje sny. Päťdesiatkou a ani šesťdesiatkou sa život nekončí, pre mňa len začal,“ odkazuje Jarka všetkým svojim rovesníčkam.
