LUČENEC. Absolvoval niekoľko zaujímavých tenisových zastávok v zahraničí. Ešte vlani stál s raketou v ruke na tureckých dvorcoch i na Menorke. Na sklonku uplynulého roka jeho kroky smerovali do centra Novohradu. Dvadsaťdeväťročný tenisový tréner Róbert Gürtler z Bratislavy aktuálne pôsobí v Lučenci. Bol by rád, keby sa mu tu podarilo vychovať tenisovú mládež.
Od futbalovej lopty k tenisovej rakete
Ambiciózny tenisový tréner začínal svoju športovú dráhu na futbalovom trávniku. Po školských výberoch sa dostal do bratislavského Slovanu. Chcel zasadnúť do lavíc športovej školy, no zranenie mu urobilo škrt pri talentových skúškach. Paradoxom je, že Róberta Gürtlera priviedol na tenisové dvorce práve jeho futbalový tréner a učiteľ telesnej výchovy zároveň. Pohybovo nadanému žiakovi sa „biely šport“ v krátkom čase doslova vryl pod kožu. „Tenis ma chytil za srdce. Po pár lekciách na dvorcoch som vedel, že toto je šport, ktorému sa chcem v budúcnosti venovať,“ pripomenul R. Gürtler svoje tenisové začiatky.
Naďalej zotrvával v bratislavskom Slovane, no tentokrát nie vo futbalovom, ale v tenisovom oddieli. Nemohol sa však rovnať deťom, ktoré štedro podporovali rodičia a dláždili im cestu v ich športovej kariére.
„Rodičia boli radi, že sa venujem športu. Podporiť ma však mohli len v rámci svojich skromných možností. Tiež som od nich nemohol očakávať nejaké profesionálne rady, keďže neboli až tak športovo založení,“ podotkol R. Gürtler, ktorý sa predovšetkým musel spoliehať na svoj talent a učiť na vlastných chybách.
V juniorskom veku sa zúčastňoval rôznych súťaží. Nechýbal na majstrovstvách Bratislavy či iných slovenských turnajoch. Tvrdí, že čo sa týka športu, bol a stále je maximalistom a snaží sa zo seba vydať maximum. Nezastaví ho ani bolesť. Tak tomu bolo aj pred rokmi na turnaji v Tlmačoch, kde R. Gürtlera doslova zbierali z kurtu.
„Počas zápasu som si zlomil ruku, našťastie ľavú. Duel som napokon vyhral. Napriek zraneniu som nastúpil aj do 2. kola, ktoré sa konalo v nasledujúci deň. Samozrejme, že som prehral, no nechcel som sa vzdať len tak ľahko. Tu možnože zaúradovala moja tvrdohlavosť a bol som odhodlaný ísť za svojím cieľom,“ spomína dnes už tenisový tréner. Tu však nastal zlom. R. Gürtler hral dovtedy bekhend obojručne. Po zranení musel svoju techniku zmeniť a začať ho hrať jednoručne. Mal však šťastie na výbornú trénerku Máriu Kunovú, ktorej podľa jeho slov vďačí za veľa. „Pani Kunovú považujem za vynikajúcu trénerku, ktorá ma v tenise posunula výrazne dopredu,“ podotkol Bratislavčan.
Zlá skúsenosť z Nemecka
Keď mal R. Gürtler osemnásť rokov, vycestoval s veľkými očakávaniami do Nemecka. Tvrdí, že nikdy nemal problém zbaliť si kufre a začať tenisovo pôsobiť na novom mieste, hoci i v zahraničí. Jeho prvá cesta do Nemecka však nedopadla najšťastnejšie.
„Na začiatku boli sľuby o príprave na turnaje v mužských kategóriách. Do Nemecka som vycestoval s jedným slovenským trénerom, no veľkolepé plány po mesiaci stroskotali. Tréner ma namiesto prípravy kompletne technicky zničil, totálne tenisovo odpísal. Začal som prehrávať so súpermi, ktorých som predtým poľahky zdolal. Doslova som mal problém trafiť dvorec. Bolo to pre mňa zlé obdobie a okrem toho som rodičov dotlačil k najhoršej investícii v živote. Moja „príprava“ v Nemecku ich vyšla na 100-tisíc korún,“ povie R. Gürtler a dodá, že po návrate na Slovensko sa ho opäť ujala trénerka M. Kunová. „Kompletne ma technicky upravila a dovolím si tvrdiť, že práve vďaka nej viem dnes trénovať ďalších ľudí.“
Stretnutia so športovcami zvučných mien
K napredovaniu mladého tenistu prispeli aj osožné stretnutia so športovcami zvučných mien, osobná prítomnosť na ich zápasoch či tréningoch.
„Veľa cenných skúseností som nabral pri stretnutiach s talianskou tenistkou Ritou Grande, ktorá v minulosti absolvovala turnaje a tiež tréningy v športovej hale Incheby. Prínosom pre mňa bolo aj stretnutie s Marcosom Baghdatisom. V tom čase som sa už aj ja pripravoval na trénerskú dráhu,“ hovorí R. Gürtler, ktorému v hrudi bije nielen srdce športovca, ale i dobrodruha. Túžba cestovať v ňom drieme dodnes. Ani zlá skúsenosť z Nemecka ho neodradila od ďalšej návštevy tejto krajiny. Pred štyrmi rokmi trénoval vo Wuppertali.
„V tom čase trénoval v petržalskej Matadorke chlapec, ktorý svoje emócie len ťažko udržal na uzde. Výrazne dával najavo svoje pocity z prehry, víťazstva i samotného priebehu hry. Začal som komunikovať s jeho otcom. Žili vo Wuppertali a na Slovensko cestovali na prázdniny, prípadne tu navštevovali rodinu. Vymenili sme si kontakty a napokon slovo dalo slovo. Vycestoval som do Nemecka a začal tohto chlapca trénovať. Následne k nemu pribudli ďalší juniori, ktorí účinkovali v tamojšej lige. Bola to pre mňa ďalšia skúsenosť a jedno z tých lepších období,“ spomína tréner, ktorého vzorom je Američan Pete Sampras, jeden z najúspešnejších tenistov v celej histórii tohto športu, ktorý bol v roku 2007 zapísaný do Medzinárodnej tenisovej siene slávy.
Na cestách
Cestovanie, tenis v zaujímavých destináciách, nadväzovanie nových kontaktov, to charakterizuje život R. Gürtlera tesne pred príchodom do Lučenca. Trénoval v Grécku na Chalkidiki a v Thessalonikách i v tureckej Antalyi. Minulý rok pobudol niekoľko mesiacov na Menorke. Práve tu sa spoznal s Lučenčanom, ktorý prejavil záujem o to, aby R. Gürtler trénoval jeho dcéru a dal pár tenisových lekcií aj jemu. Navrhol mu príchod do Lučenca. Padla dohoda a tréner z Bratislavy pricestoval do Novohradu v nádeji, že v Lučenci je najmä zo strany mládeže záujem o tenis a on tak bude môcť vychovávať novú generáciu v „bielom športe“. Napokon však zostal sklamaný.
„V zahraničí som trénoval 4-5 hodín denne. Teraz je to biedne. Bolo mi povedané, že v Lučenci je pomerne veľký záujem o tenis, no chýbajú tu tréneri. No nie je to celkom tak. Fungujú tu kluby, domáci tréneri sa venujú svojim zverencom, takže nepociťujem, že by bol ten záujem až taký enormný. Podmienky na rozvoj tenisu v Lučenci však určite sú. Napokon, aj ja pôsobím v športovom komplexe, v ktorom nechýbajú moderné kurty (pozn. športové centrum vedľa Mountfieldu v Lučenci). Už chýba len záujem zo strany detí respektíve ich rodičov,“ povzdychol si R. Gürtler.
Možná spolupráca so školami
Tvrdí, že šport je jednou z najlepších možností na zmysluplné využitie voľného času detí. Naučí ich disciplíne, rozvinie fyzickú zdatnosť, prípadne môže určiť smer ich ďalšieho života. Na začiatku však nesmie chýbať záujem, ochota učiť sa a najmä pevná vôľa.
„Ideálny vek na začínanie s tenisom je 4-5 rokov. Samozrejme, že pri takto starých deťoch sú výrazným motivačným prvkom rodičia. Tí ich musia k športu priviesť, pričom úlohou trénera je zaujať ich a spočiatku ich pripravovať hravou formou. Veľmi dobre si viem v Lučenci predstaviť spoluprácu s predškolskými zariadeniami a školami. Dala by sa tu vytvoriť tenisová prípravka, postupom času možnože i oddiel, respektíve ujať sa jednotlivcov, ktorí chcú v tenise napredovať a niečo dokázať,“ ozrejmil R. Gürtler. Na záver dodal, že tenis je nádherný šport, no nie každý, kto trafí do loptičky, ktorá preletí na súperovu stranu, si môže povedať, že ho vie hrať. Len zvládnutá a rokmi vycibrená technika z človeka spraví ozajstného športovca.
