HRNČIARSKA VES. Ľudia z Hrnčiarskej Vsi môžu byť na svojho rodáka Jána Kojnoka hrdí. Dlhé roky sa venoval písaniu obecnej kroniky. Napriek už ôsmim krížikom na pleciach je stále čiperný. Po minulosti svojej rodnej dediny pátral ešte pred šiestimi rokmi.
Desať rokov hľadania
„Písal sa rok 1960, keď ma páni z úradu požiadali, aby som napísal niečo do kroniky. Najskôr som si myslel, že postačí úvod, ale potom ma prehovorili, aby som si kroniku zobral na starosť. Nezdráhal som sa. Dejiny si treba chrániť a ctiť. Tie vám nikto nemôže vziať. Tak som začal chodiť po archívoch s notesom a perom vo vrecku, počúval som to, čo si pamätali starí ľudia a vznikol z toho celkom slušný archív faktov. Zhromažďoval som ho desať rokov. Až potom som začal písať pamätnú knihu. Veľká škoda je, že sa u nás nezačala písať kronika skôr. Ochudobnili sme tým ďalšie generácie,“ myslí si kronikár.
Skláňal sa pred spomienkami žijúcich pamätníkov a bol im veľmi vďačný, že to, čo si pamätali, odovzdali svojim nasledovníkom. Pán Ján bol učiteľom, takže mu písanie nerobilo problémy. Nikdy neoľutoval, že sa dal na tak ťažkú úlohu. Niekedy to bola poriadne tŕnistá cesta. „Nie vždy sa mi podarilo ľahko sa dostať k materiálom,“ hovorí.
Učiteľ bol vraj posadnutý
Jeho prvá kronika, ktorú začal písať v roku 1974, má takmer štyristo strán. „Ak by sme chceli byť presní, tak 394. Tá druhá má 350. Posledné zápisky som do nej napísal pred šiestimi rokmi. Potom som to už vzdal. Prestal mi slúžiť zrak. Štafetu po mne mala prebrať moja dcéra. Žiaľ, pred dvanástimi rokmi nás opustila,“ hovorí dôchodca.
Kronika Hrnčiarskej Vsi zachytáva mnoho zaujímavých vecí.
„Raz mi jeden starý ujo, ktorému už nechýbalo veľa do stovky, povedal zaujímavú príhodu s miestnym učiteľom. Hneď v prvý deň, ako nastúpil do školy, neprišlo na vyučovanie ani jedno dieťa. Nevedel si to vysvetliť. Myslel si, že dôvodom je obava z maďarčiny. Ako sa však neskôr dozvedel, príčinou záškoláctva bol jeho bicykel. Ten mal totiž len dve kolesá. Ostatné bicykle v dedine mali tri. Nuž, staré ženy rozšírili po dedine, že je posadnutý a preto udrží rovnováhu aj na dvoch kolesách,“ smeje sa kronikár. Pobavil ho aj záznam z urbárskej knihy, v ktorej boli zapísané výdavky do poslednej koruny.
„Zaujal ma zápis: 15 korún za jedno-druhé. Dlho som pátral po tom, čo to znamená. Zistil som, že to bola pálenka,“ hovorí dôchodca. Len jedno ho trápi - zatiaľ sa nenašiel nikto v dedine, kto by po ňom v písaní kroniky pokračoval.
