POLTÁR. Vo svojej dielni v garáži má hotovú galériu. Jeho známi si to tu bez vône dreva už ani nevedia predstaviť. Niektoré sochy majstra Jána Likavca z Poltára majú aj vyše dvoch metrov. Rezbárstvo sa stalo pre Poltárčana neoddeliteľnou súčasťou jeho života. K dlátu si sadá už viac ako tridsať rokov. Láska k drevu mu pomohla aj vtedy, keď mu bolo najťažšie.
Havaroval v službe
Pán Ján chránil v tomto štáte zákon, bol policajtom. Raz v službe havaroval.
„Šli sme na výjazd. Kolega nedal prednosť a narazilo do nás auto. Vážne som si zranil chrbticu. Chvíľu som si vyskúšal aj život na vozíku. Neskoršie som potreboval už len paličku. No prišiel som o prácu a to bolo pre mňa najťažšie,“ spomína na trpké obdobie svojho života.
„Veru, bolo mi vtedy ťažko, no dláto a drevo mi pomohli z najhoršieho,“ dodá. Vyrezával sošky žien, zvieratiek, svätých. Keď bol unavený, na chvíľu si dal pauzu a potom opäť stružlikal. Pri práci zabúdal na krutú realitu.
Vodníka vyrezal pre syna
Dnes má pán Ján šesťdesiat rokov. Rokmi pri dreve získal skúsenosti i zručnosť. „No začiatky neboli ľahké. Nemal som sa s kým poradiť. Zistil som, že majstri vo svojom fachu sú na slovo skúpi. Neostávalo mi nič iné, len siahnuť po literatúre a učiť sa na vlastných chybách. Pos-tupne som si doplnil vedomosti a dnes ich už mám na rozdávanie,“ priznáva.
Spomína si na prvú sošku, ktorú vyrezal. Bola to figúrka ženy. Mala sotva tridsať centimetrov. Doteraz ju má doma. Odvtedy vyrezal desiatky pažieb na pušky, rôzne zvieratká, postavy, Ježiša, kríže i vodníka.
„Toho som vytvoril pre svojho syna. Inšpiroval som sa rozprávkou a vlastnou fantáziou. Táto socha doteraz stráži jazierko pri dome,“ hovorí majster.
Drevo musí schnúť
Momentálne pracuje na orloji, no je to vraj beh na dlhé trate. Najlepšie sa mu vyrezáva z lipy, ktorá má mäkké drevo, dobrý je aj topoľ a orech. Podstatné je, aby drevo bolo suché.
„Niekedy musí schnúť aj šesť rokov. Kubík kvalitného dreva stojí približne 200 eur, pre väčšinu Slovákov sú preto moje sochy drahé. Cudzinci viac vedia oceniť ručnú prácu. Preto niektoré moje sochy nájdete aj v zahraničí. Do Kanady som napríklad vyrezal kostolík, ktorý stojí v Banskej Bystrici,“ tvrdí Poltárčan, ktorý sa zúčastnil mnohých výstav. „Raz sa mi dokonca stalo, že sa s mojimi soškami chválil cudzí človek. Domov som ich dostal poškodené,“ hovorí.
Koníčka sa nevzdá
Niekedy má obdobie, že do svojej dielne nezavíta aj dva týždne. Potom prídu dni, keď odtiaľ ani nevyjde. „Nuž čo, aj nás rezbárov musí kopnúť múza, aby sme sa rozhýbali. Keď mám nápad a chuť, ide mi práca od ruky. No potom prídu lenivejšie dni a ja radšej leňoším doma,“ usmieva sa. Plánov do budúcnosti má veľa. Medzi nimi je na prvom mieste rezbárstvo. „Dláto a drevo budem v rukách držať dovtedy, kým budem vládať,“ dodá.
