VEĽKÝ KRTÍŠ. Rovnobežka je čiara, ktorá beží rovno, päť krát päť je rovných dvadsaťšesť, lastovička žije v hline... Takéto a desiatky podobných výrokov má v talóne pani Margita Kadášiová z Veľkého Krtíša. Má šesťdesiatdva rokov a svoj život zasvätila učiteľskému povolaniu.
„Nikdy som nemala vlastné deti, takže každé, ktoré som učila, bolo akoby moje. Snažila som sa im dať všetko najlepšie zo seba,“ hovorí pani Margita.
Albumy plné spomienok
Učí už takmer štyridsať rokov. Práca s deťmi ju napĺňa a nik-dy by učiteľský chlebík nevymenila za niečo iné.
„No keď som ja sedela v školských laviciach, myslela som si, že je to jedno z najhorších povolaní. Tak ako všetci žiaci som frfľala na prísnych učiteľov a najradšej som mala prestávky, kedy sme sa s kamarátkami zabávali,“ s úsmevom na tvári hovorí Veľkokrtíšanka.
No časom názor zmenila a rozhodla sa pre učiteľské povolanie. Vybrala si matematiku a telesnú výchovu. Nikdy toto rozhodnutie neoľutovala. Rukami jej prešli stovky detí. Doma v albumoch si starostlivo ukrýva fotografie svojich žiakov.
„Vždy som sa snažila, aby som nezaostávala za modernými trendmi v škole. Doma som sa starostlivo pripravovala na každú hodinu a vymýšľala, ako žiakov čo najlepšie zaujať. Učiteľ v podstate celý život študuje. Vždy som zastávala názor, že nie sú zlí žiaci, len učitelia, ktorí nezvolia správnu metódu, aby dieťa podchytili a niečo naučili,“ hovorí pani Margita.
Zodpovední sú aj rodičia
Každý učiteľ pracuje s emóciami. Niektoré deti sú veľmi citlivé, potrebujú iný prístup ako ostatné.
„Práca učiteľa, to nie je len práca s deťmi, ale aj rozhovory s ich rodičmi. Dnešná doba je veľmi uponáhľaná. V škole sa snažím deti motivovať, ale po príchode domov už na nich dosah nemám. Sú to rodičia, ktorí by sa mali deťom venovať. Žiaľ, v mnohých rodinách to nefunguje. Rodičia sú zaneprázdnení, pracovne maximálne vyťažení a deti sú odkázané samé na seba. Tento novodobý fenomén sa odzrkadľuje na ich výsledkoch v škole aj v ich správaní. Mala som však aj deti, ktoré si domáce úlohy jednoducho nes-tihli napísať doma, pretože boli zavalené inou prácou. No boli takí šikovní, že si ich stihli napísať ešte pred hodinou. Vedela som oceniť snahu týchto detí. Momentálne sa učitelia riadia určitými plánmi. Žiaľ, tak funguje školský systém, ktorý neberie ohľad na to, či deti učivo chápu alebo nie. Je na pedagógovi, či bude striktne dodržiavať normy, alebo sa bude snažiť deti niečo naučiť,“ hovorí učiteľka.
Byť učiteľom je poslanie
Učiteľský chlebík by nemal byť len o povolaní, ale aj o poslaní. „Moja práca nekončí vtedy, keď zavriem školské dvere. Nosím si ju aj domov. Napríklad keď umývam riad, rozmýšľam aj o tom, že Paťuškovi nejdú zlomky. V iných predmetoch je však šikovný. Tak ja dumám nad tým, ako mu tú matematiku vtĺcť do hlavy,“ priznáva učiteľka.
Niekedy jej býva smutno, že napriek jej snahe žiaci kašlú na učenie.
„Teraz je to prvýkrát, čo som nechala prepadnúť troch deviatakov. Veľmi ma to mrzí, ale nebolo iné riešenie. Z mojej strany som urobila maximum, ale zo strany žiakov nebolo badať žiadnu snahu k náprave. Učila som deti z mesta i dediny. Všetky sú rovnaké,“ hovorí pani Margita. Do vyučovania sa snaží vniesť kreativitu. Na začiatku hodiny nakreslí na tabuľu tri krúžky.
„Na konci hodiny dám do jedného známku za správanie, do druhého za aktivitu žiakov a do tretieho percentá spokojnosti. Vďaka takémuto systému už aj piatačka vie, čo sú to percentá a deti vedia, ako sa im na hodine darilo,“ hovorí pani učiteľka.
Aj ona, podobne ako tisícky slovenských učiteľov, bude mať 28. marca svoj sviatok. Deň učiteľov právom patrí práve takýmto zanieteným pedagógom.
