ŽELOVCE. K životu 29-ročného Radovana Hrebendu zo Želoviec patrí aj nožík a prútie. Pletie totiž košíky. K tomuto tradičnému remeslu sa dostal, keď mal osemnásť rokov.
„Vždy ma fascinovali tradičné slovenské remeslá ako kováčstvo, rezbárstvo a pletenie košíkov. Chodil som do Hrušova na Hontiansku parádu, kde som veľmi rád obdivoval zručnosť majstrov. V dome som našiel starý časopis Dorka, v ktorej bol článok o pletení zo šúpolia. Kukuricu sme mali v záhrade a tak som si to vyskúšal,“ spomína na začiatky Radovan.
Šúpolie ho bavilo dobré dve hodiny. Nedarilo sa mu zhotoviť šúpolienku, s ktorou by bol spokojný, a tak sa na to vykašľal. O niekoľko dní dostal nápad vyskúšať návod z Dorky na prútí.
„Zo začiatku mi pomohol strýko a odborná literatúra. Môj prvý košík nebol dokonalý. Vlastne to bol košík od mojej susedky, ktorý bol taký starý, že keď som ho začal opravovať, rozpadol sa. Hanbil som sa jej to povedať a tak som je zhotovil nový,“ hovorí Želovčan.
Najdôležitejšie je vybrať si správne vŕbové prútiky, ktoré treba nazbierať v správny čas. Našťastie, v okolí Želoviec je vrbiny dostatok. Rado zvykne chodiť na prútie na jar alebo na jeseň. Triedi si ich podľa hrúbky.
„Raz som pozeral nejaký zahraničný program a tam ukazovali chlapíka, ktorý sa živil vyrábaním košíkov. Jeden v prepočte na našu starú menu stál 1 200 korún. Okamžite som začal v hlave kalkulovať, koľko by som na nich mohol zarobiť. No po čase som pochopil, že to by som nemohol žiť na Slovensku. Moje košíky väčšinou rozdám. Jeden košík, taký jednoduchší, upletiem za tri hodiny. Záleží to od toho, akú mám chuť. Dnes ich ľudia používajú na okrasu alebo na hríby. Naši predkovia ich využili aj pri zbere úrody či kosení trávy. Obruč sa robí z liesky. Dobrý košík vydrží aj viac ako desať rokov,“ hovorí Želovčan, ktorý rád skúša nové veci. „Baví ma to a košíkmi môžem urobiť radosť sebe aj iným,“ dodá Želovčan.
