POLTÁR. Už dvakrát preplával celý svet. Navštívil vyše sto krajín. Medzi nimi i Antarktídu a toto dobrodružstvo považuje za najdôležitejšiu i najvzácnejšiu etapu vo svojom živote. Poltárčan Michal Lehocký hovorí, že to, čo zažil na polárnej plavbe, sa dá vidieť len raz za život.
Vyhral konkurz
Na lodi pracuje od roku 2004. „Vtedy som našiel v novinách inzerát a zúčastnil som sa konkurzu na námornú výletnú loď. Mal som šťastie. Zo sedemsto uchádzačov vybrali mňa a tak som sa nalodil v Dominikánskej republike na svoju prvú loď. Volala sa Costa Marina,“ hovorí tridsaťdvaročný muž. Na lodi spoznával svet, stretával nových ľudí, zbieral skúsenosti a samozrejme lákavý bol aj zárobok.
Pracoval na malých lodiach s posádkou do tristo ľudí, ale aj na väčších, kde bolo až tisícsedemsto zamestnancov. „Takúto loď možno prirovnať k menšiemu mestu. Máte tam všetko: obchody, kino, bazény, posilňovne, reštaurácie či bary,“ hovorí Poltárčan.
Pracovná doba na lodi zvyčajne začína o pol siedmej ráno a končí o desiatej večer. Pracuje sa sedem dní v týždni. „Momentálne mám na lodi manažérsku pozíciu a tak moja pracovná doba je flexibilná. Sú dni, keď pracujem aj 17 hodín a niekedy je to len šesť. Začínal som ako asistent čašníka, potom nasledovala funkcia hlavného čašníka, supervízora a reštauračného manažéra. Momentálne sa pripravujem na prácu hotelového manažéra na riečnej výletnej lodi v holandskom Arnheime. Budem sa plaviť na lodi Esmeralda,“ hovorí Michal.
Prvý mesiac je najťažší
Na lodi je vraj najťažší začiatok. „Aj keď ste fyzicky a psychicky zdatný, je to neskutočný boj. Platia tu prísne pravidlá. Disciplína a poriadok tu zohrávajú najväčšiu úlohu. Každý deň prináša nové situácie, nové riešenia. Všetci musia ťahať za jeden povraz. Len skutočný tím má šancu na úspech. Ak prekonáte prvý mesiac a strach, ktorý s tým súvisí, ste za vodou. Zdokonaľujete sa každým nasledujúcim dňom,“ prízvukuje muž s dušou dobrodruha.
Keď sa plavil na lodi Carvnival Glory, kde bolo takmer štyritisíc cestujúcich a posádka sa skladala z viac ako deväťdesiat národností, zistil, že aj v takomto mixe sa dajú vypestovať dobré medziľudské vzťahy. „Vždy, keď sa mi cnie za domovom, mojou rodinou a najmä dvojročným synčekom, poviem si, že to dokážem. Na lodi si musíte veriť. Vyburcovať sa na maximum a ísť pevne za svojím cieľom. Sem si nejdete niečo vyskúšať, sem si idete zarobiť. Výhodou je, že za stravu a ubytovanie nič neplatíte a tak si za krátku dobu dokážete zarobiť veľmi slušné peniaze. Pochádzam z okresu, kde je vysoká nezamestnanosť. O to viac viem oceniť príležitosť, aká sa mi naskytla,“ hovorí Michal.
Na lodi využíva najmä nemecký jazyk a angličtinu, no ovláda i ruštinu a poľštinu. Medzi najtragickejšie udalosti, ktoré na mori zažil, bola smrť jeho kolegu. Skočil do mora a nikto nevie prečo. Po siedmich hodinách hľadania našli len jeho telo.
Najdôležitejšie je rozhodnúť sa
Ak si niekto myslí, že na lodi vládne stereotyp, tak sa mýli. Každý deň je tu iný. Tak ako more, ktoré dokáže byť pokojné a za chvíľu rozbúrené. Michal sa najdlhšie plavil deväť mesiacov. „Každý deň som čakal, že ma príde niekto vymeniť. Nikto však nechodil a tak sa môj pobyt predlžoval z týždňa na týždeň a z mesiaca na mesiac. Vydržal som deväť mesiacov. Bolo to veľmi ťažké na psychiku. Už nikdy viac by som to nechcel zažiť,“ tvrdí manažér.
Posádka má na lodi vyhradené svoje miesta, ktoré sú určené len pre nich. Majú tu bar, posilňovňu, bazén, jedáleň i miestnosti, kde sa môžu vyšantiť. „Keď sme v prístave, môžeme ísť na pevninu, prejsť sa po pláži, po meste, môžeme telefonovať, ale i spať v kabíne. Nič lepšie sa vám nemôže stať, ak dostanete v Miami alebo na Barbadose pol dňa voľna a užijete si ho naplno, ako na dovolenke,“ hovorí s úsmevom Michal.
Plánov do budúcnosti má veľa. „Čaká ma sezóna na Dunaji a Rýne, ktorá trvá takmer osem mesiacov. Potom by som si chcel oddýchnuť, pretože už dva roky idem s minimálnou pauzou. O rok sa chcem s mojou rodinou presťahovať do Kanady a ďalej sa zdokonaľovať v gastronómii. Je to však beh na dlhé trate. No keď má človek stanovené ciele a verí tomu, že ich dosiahne, podarí sa mu to,“ dodá Poltárčan. Všetkým našim čitateľom odkazuje, že žijeme v dobe, v ktorej dobre sa rozhodnúť je veľmi náročné. Rozhodnúť sa však treba. Pretože človek, ktorý nemá cieľ, si neváži sám seba.
