UTEKÁČ. Niektorým ľuďom vyhovuje ruch mesta, iní by pokojný život a zobúdzanie sa na ranný spev vtákov nevymenili za nič. Medzi tých ľudí, ktorí inklinujú k prírode, patria aj Boris a Andrej Gibalovci. Títo dvaja páni z Utekáča majú nevšedného koníčka. Po lesoch a horách sa preháňajú na koňoch ako lesní mužíkovia a oživujú ducha templárov.
„Pred štyrmi rokmi som listoval v jednom časopise. Bol tam článok o templárskych bojovníkoch a tak ma zaujal, že som načrel viac do histórie ich života. Oslovila ma ich životná filozofia a tak som dostal bláznivý nápad - oživiť ich zašlú slávu,“ hovorí tridsaťročný Andrej.
Jeho starší brat Boris, vojak vo výslužbe, sa najprv venoval ázijskému bojovému umeniu. „Mám štyridsaťpäť rokov a riadim sa heslom, že človek by mal v živote zažiť všetko. Tak som sa svojím mladším bratom nechal nahovoriť aj na toto. Predtým som nejazdil na koni, začal som až minulý rok na jeseň. Začiatky boli poriadne tvrdé. Párkrát som z koňa zletel, ale teraz mi to už ide aj bez pádov,“ zasmeje sa Boris.
K láske k prírode ich odmalička viedol ich otec Ondrej. Má sedemdesiatštyri rokov a už dvadsať rokov žije na utekáčskych lazoch. „Keď som odišiel do dôchodku, nechcel som ostať dole v dedine. Čo by som tam aj robil? Mňa to vždy ťahalo sem. Nielen pre ten výhľad, ale mám rád zvieratá a poznám skoro všetky bylinky. Pred desiatimi rokmi som si kúpil kobylu. Keď som ju sem doniesol, mala pol roka. Hoci som nikdy predtým na koni nesedel, sám som ju obsadal. Učili sme sa jeden od druhého,“ zasmeje sa hrdý otec.
Synovia majú vzor v otcovi
Prvým koňom v rodine bola Kika. „ Táto kobyla bola veľmi dobrá. Spomínam si, ako raz susedovi zachránia život. Viete, je to neuveriteľné, ale je to tak. Predtým niekoľko dní pršalo. Bolo tu veľké blato. Sused oslavoval a v noci spadol do blata. Ona ho zubami-nechtami z neho vytiahla. Inak by sa zadusil. Bola to výnimočná kobyla. Mala voľnosť, no nikdy neušla. Neraz mi v noci prišla zaklopkať na schody,“ usmieva sa sedemdesiat2ročný gazda, ktorý sa napriek svojmu veku stále lyžuje a žije aktívny život. Nemá rád pasívnych ľudí. „Ľudia, ktorí celý deň presedia v krčme, nie sú moja krvná skupina. Svojich chlapcov veľmi podporujem. Keby som mal o pár rokov menej, aj ja by som sa k nim pridal,“ prezradí vášnivý bylinkár.
Nosia biely plášť s krížom
Tridsaťročný Andrej má templársku históriu v malíčku. V stručnosti - história Rádu templárov sa začala písať okolo roku 1118. Templári boli v podstate ochrancovia pútnikov. Boli to rytieri z rádov cirkvi, ktorí zložili sľub čistoty, chudoby a poslušnosti a tiež museli prísne dodržiavať rádové pravidlá.
„Symbolom templárov sa stal biely plášť s červeným krížom. Pod dlhým plášťom sa nachádza gambezon, čo je vlastne akýsi prešívaný kabát. Presne takéto isté oblečenie máme aj my. Topánky máme tiež dobové. Brnenie váži dobrých dvadsať kíl. Keď som si ho prvýkrát obliekal, trvalo mi to pol hodinu. Meče sme si ukuli sami, luky a kuše kúpili. Templárske zvyky a ich bojové umenie sme si naštudovali z rôznych dostupných materiálov. Nemáme totiž peniaze na absolvovanie drahých kurzov,“ hovorí Andrej.
Smelé plány do budúcnosti
Templári mali pečať, na ktorej boli zobrazení dvaja rytieri na jednom koni, čo malo symbolizovať kresťanskú pomoc blížnemu a chudobu. „Z dobových dokumentov vyplýva, že členovia rádu mohli jesť mäsité jedlá len trikrát do týždňa a v piatok museli dodržiavať pôst. Dvaja jedli z jednej misky a pri jedle mali byť ticho,“ vysvetľuje Andrej, no ako novodobý templár to nedodržuje.
Povera ohľadom negatívneho piatka trinásteho tiež vznikla na základe historických faktov z obdobia templárov. V noci z 12. na 13. októbra 1307 (piatok), boli všetci templárski rytieri vo Francúzsku zatknutí a obvinení z kacírstva. V súvislosti s hradiskom, ktoré tu bolo objavené pánom Milanom Pupalom, by utekáčski templári v budúcnosti chceli zorganizovať ukážky historických bojových hier. Aby sa na odvážnych a statočných rytierov nezabudlo.
