RIMAVSKÁ SOBOTA. Pri našich potulkách regiónom stretávame veľa zaujímavých ľudí. Šperkára, kožiara, rezbára i motorkára v jednej osobe sme stretli v Rimavskej Sobote. Pán Ľuboš Majan má tridsaťdva rokov a remeselnej výrobe sa venuje už dve desiatky rokov. Istý čas pôsobil dokonca v Taliansku, kde pracoval ako zlatník. Práve odtiaľ si doniesol jeden z najemotívnejších zážitkov, ktoré doteraz prežil.
Práca s kožou ho fascinuje
Keď mal pätnásť rokov, vyrobil svoj prvý bič. „Vždy som sa zaujímal o tradičné slovenské remeselnícke veci. Už ako chlapca ma fascinovalo prostredie salašov. Raz som videl na plote zakvačený bič. Bolo to tuším u starkého môjho kamaráta. Poobzeral som si ho a o niekoľko dní bol na svete môj prvý bič. Na ňom som sa v podstate naučil techniku pletenia,“ spomína na svoje začiatky ambiciózny mladý muž.
Odvtedy už vyrobil desiatky bičov. Dokonca sa s nimi naučil aj plieskať. Jeho biče sa nachádzajú po celom svete. Ten najvzdialenejší je v Austrálii. Vzorom mu je miestny ľudový výrobca Samuel Šbantner.
„Práca s kožou ma fascinuje, máte pri nej nekonečne veľa možností. Som hrdý na to, že ako samouk som sa toho tak veľa naučil. Nečítal som žiadnu literatúru, ani som neštudoval internet. Stačilo sa mi na to pozrieť, vidieť jednotlivé stehy,“ pochváli sa Ľuboš.
Koži sa venuje už viac ako sedemnásť rokov. Šije krpce, kapce i brašne. Pri práci využíva hovädziu kožu, tzv. hladenicu.
Prvú vyrezal labuť
Drevo mu učarovalo najmä svojou vôňou. Labuť, ktorú vyrezával niekoľko dní, má doteraz v záhradke pred domom.
„Hoci má už toho za sebou veľa, stále je pekná. Na svoju prácu som veľmi hrdý. Vyhral som sa tam naozaj s každým detailom. Každé pierko má pekne oddelené obrysy. Hoci ju už môj otec párkrát opravoval, stále žiari,“ hovorí kreatívny rezbár, ktorý radšej nepozerá televízor a všetok svoj voľný čas venuje svojim koníčkom.
„Z dreva sa mi páči robiť najmä ozdobné veci, ale myslím si, že ani úžitkové by nebol problém zhotoviť. No momentálne sú mojou veľkou záľubou nože,“ priznáva nadaný človek.
Po nožíkoch je to fujara, ktorá má miesto v jeho srdci. „Vždy sa mi veľmi páčila, no nikdy som sa ju nenaučil vyrábať. Ja ich len zdobím. Spolupracujem s remeselníkom z Vyšnej Pokoradze. Zdobenie fujary je však veľmi pracná robota a vyžaduje veľa trpezlivosti. No tej mám na rozdávanie,“ vysvetľuje rezbár. Jeho zdobená fujara sa nachádza napríklad v ďalekej Tasmánii.
Inšpiruje sa aj Egyptom
Aj výroba luxusných nožov je v zábere záľub tohto Rimavskosoboťana. Ich zdobeniu sa venuje už niekoľko rokov. „Využívam pritom zlato, striebro, polodrahokamy a rôzne iné materiály. V roku 2011 som vyrobil môj prvý luxusnejší nôž. Ten som si nechal na pamiatku. Keďže svoj prvý bič som dal preč, no časom som to veľakrát oľutoval, nechcel som rovnakú chybu urobiť druhýkrát,“ hovorí výrobca nožíkov, šperkár a kožiar v jednej osobe. Za jedenásť rokov ich vyrobil už viac ako päťdesiat. Stále sa pokúša zdokonaľovať a vedie si ich presnú evidenciu.
„Chystám sa z mojich zápiskov vydať knižku, ktorá mi bude slúžiť ako kronika. Najviac ma na mojej práci baví, že každá vec, ktorá vyjde spod mojich rúk, je originálna. Ľudia vo svete si vedia ceniť jedinečnosť. Škoda len, že na Slovensku je ešte stále trend, že pásová výroba je to najlepšie. Je to však zrejme dané aj ekonomickými možnosťami,“ hovorí Rimavskosoboťan. Motívy a námety pre svoje diela čerpá z antiky, prírody a z Egyptu.
Šperkárstvu pričuchol v Taliansku
K šperkom sa dostal úplnou náhodou. „Mal som dvadsaťštyri rokov a priateľka mala ísť pracovať do Talianska. Tak som jej išiel pomáhať zbierať paradajky. No už po niekoľkých dňoch som pochopil, že takáto práca nie je pre mňa. Vybral som sa teda hľadať si prácu do mesta. Úplnou náhodou som sa dostal do zlatníctva k pánovi Silvestrovi Reginamu. Keď som mu povedal, čo všetko viem robiť, zobral ma. Tak som sa vlastne naučil robiť šperky. Táto práca ma veľmi napĺňala. Pobudol som tam síce len štyri roky, no môžem povedať, že som zažil toľko vecí, čo na Slovensku možno za päť rokov,“ hovorí šikovný mladý muž. Robil tu šperky s rôznych drahokamov, zlata, striebra, využíval aj veľa morských príšer.
„Boli to prevažne šperky so stredomorským nádychom. No bola to pre mňa veľká škola. Čo som sa tam naučil, využívam aj doma. Dokonca začiatkom júla sa mi splní jeden z mojich snov - mať vlastné zlatníctvo. Otváram si ho spolu s bratom Mirom,“ rozpráva Ľuboš.
Najväčšia práca, akú kedy robil, bol meč sv. Pavla. „Keďže Taliani sú veľmi nábožensky založení, pri reštaurácii jednej sochy ma spolu s mojím šéfom Reginom poverili, aby sme zostrojili meč. Mal byť veľmi zdobený, dokonca tými najdrahšími drahokamami. Vedy som nespal pár nocí, lebo nás tlačil termín. Vtedy som ešte nevedel, prečo taký zhon. To som sa dozvedel až potom. Na deň D som bol celý špinavý, nevyspatý a keď sme so šéfom cestovali do San Paula di Civitate, netušil som, že nás tam bude čakať 5000 veriacich a že nám budú ďakovať. Meč sme niesli v hodvábe a nikdy nezabudnem na ten pocit,“ spomína muž, ktorého šperky sú naozajstné skvosty.
