DIVÍN.
„Tu na juhu Slovenska sa práca hľadá ťažko. Ak som nechcela skončiť na úrade práce, uvedomila som si, že sa musím postaviť na vlastné nohy. Zvieratá, najmä psy, mám rada odmalička. Nuž som sa im začala venovať profesionálne. Svoje rozhodnutie neľutujem. Vždy je lepšie pracovať, ako poberať podporu od štátu.“ Hotel si otvorila v dome zdedenom po starých rodičoch v Divíne. Svoj sen si napĺňa už druhý rok. Jej služby využívajú ľudia, ktorí odchádzajú na dovolenku, ale aj takí, ktorí pracujú v zahraničí. Hoci jej podnikanie nie je žiadnou zlatou baňou, nesťažuje sa. Jej láska k zvieratám je úprimná a nefalšovaná.
„Hotel pre psov možno porovnať k táboru pre deti. Každý psík je iný, má svojskú povahu, tak ako my, ľudia. Niektoré sa boja búrky, iné sú zas neposedné a sústavne sa im treba venovať. Odlúčenie od majiteľa prežíva každý pes inak,“ hovorí Monika. Svojho prvého psieho klienta mala z Lučenca. „Bola to fenka dalmatínca a mala veľmi milú povahu.“
„Kapacita môjho hotela je len šesť miest. Rezervácie mám aj z Bratislavy či Rožňavy. Je mi ľúto, že nemôžem vyhovieť všetkým záujemcom. No o psíky sa starám sama a sú naozaj ako deti. Treba na ne dohliadať vo dne i v noci,“ hovorí Divínčanka.
Majitelia svojich štvornohých miláčikov zvyknú ubytovať najčastejšie na desať dní. Potom si ich oddýchnutí zoberú domov. Pre mladú ženu je jej podnikanie koníčkom. Doma má okrem „rekreantov“ aj dva vlastné psy - labradorky Kleu a Niku.
Autor: zus
