Ľudia zo všetkých kútov sveta sa tu usmievajú, objímajú a usilujú o návrat k prírode. Veľká rodina je skutočne pestrá.
LUKOVIŠTIA. Prišli k nám z celej Európy, dokonca aj spoza veľkej mláky. Neďaleko obce Lukovištia sa už druhýkrát na Slovensku koná stretnutie The rainbow family, čo v preklade znamená „Dúhová rodina“. Reč je o ľuďoch, ktorí v lone prírody nachádzajú nielen sami seba, ale aj akýsi návrat do minulosti. Títo ľudia sa snažia o symbiózu medzi človekom a prírodou. Počas mesiaca stráveného v lesoch a na lúkach sa vracajú k spôsobu života našich prastarých rodičov. Do čias, kedy nebola elektrina ani mobilné telefóny, bez ktorých si mnohí z nás už nedokážu predstaviť svoj život. Pre niekoho je to návrat do praveku, pre iných je to spôsob, ako ujsť z betónovej džungle. Pri našej návšteve sme spoznali veľa zaujímavých ľudí. Stretli sme sa s mesačnými bábätkami, tínedžermi, ale i dôchodcami.
Príroda im dáva pocit slobody
Cesta do hlavného stanovišťa v lese neďaleko obce bola vyznačená precízne, a to poukladanými kamienkami.
„Je to približne polhodina chôdze od hlavnej cesty,“ prihovoril sa nám anglicky hovoriaci, bosý chlapček s dredmi na hlave. Keď sme prišli na lúku, každý nás vítal s úsmevom na tvári, milo pozdravili, niektorí dokonca pripojili aj objatie. Chvíľu nám trvalo, kým sme si na to zvykli. Už niekoľko metrov pred našou prvou zastávkou, takzvaným informačným centrom, sme počuli hlasitý spev a hranie na gitaru. Ľudia sedeli pod veľkým prístreškom postaveným z dreva a plachiet okolo ohňa.
Spievali, niektorí sa rozprávali, iní zase tancovali. Len čo nás zbadali, oslovili nás pozdravom „Welcome home“. Usadili nás a ponúkli čajom a kávou. Boli naozaj veľmi pohostinní. Všade navôkol vládla priateľská atmosféra. Žiadny hluk, stres, nikto sa nikde neponáhľal, všetci vyzerali takí spokojní. Dali sme sa do reči z 35-ročným Mayaom, ktorý Dúhovej rodine zasvätil už viac ako desať rokov. Na otázku, z akej krajiny k nám prišiel, nám odpovedal nasledovne: „Narodil som sa niekde, žijem inde a zomriem niekde tam. Už dvanásť rokov žijem kočovníckym spôsobom života. Všetci moji priatelia, rodina aj susedia sú tu. Sťahujem sa z jedného štátu do druhého. Neviem si predstaviť život medzi štyrmi stenami, celý ho prežiť na jednom mieste a neustále sa niekde ponáhľať. Členovia rainbow family si totiž vytvárajú vlastnú krajinu v krajine. Tu každý z nás môže byť slobodný. Keď kráčate po chodníku v meste či na dedine, len málokto sa vám priateľsky pozdraví, venuje úsmev. Objímať sa s cudzími ľuďmi je neprípustné. Chodiť nahí, keď je teplo, je dokonca protizákonné. Na každom kroku sa z vás niekto pokúša vytĺcť peniaze. Nemôžete si len tak zaspievať či zakričať, keď sa vám zachce, inak by vás považovali za blázna. V betónovej púšti nemá prirodzenosť ani príroda miesto,“ približuje filozofiu komunity.
Uprostred lesa sa najlepšie oddychuje
Počas nášho rozhovoru s Mayom prešlo cez brány informačného centra niekoľko desiatok ľudí hovoriacich rôznymi jazykmi. Niektorí boli veľmi skromne oblečení, väčšina z nich prišla bosá. Ani jednému však nechýbal úsmev na tvári. Po tom, čo sme dopili šálku čaju, sme pokračovali ďalej. Po strmom chodníčku sme išli po blate niekoľko minút. Pri pohľade vôkol seba sme občas zahliadli ľudí na skalách, ako sedia v tureckom sede a venujú sa joge, ale aj takých, čo len tak uprostred lesa oddychujú v plachte, ktorá je uviazaná o dva stromy.
„Oni len čerpajú energiu z prírody. Od stromov, zo skál, venujú sa meditácii. Zastavme sa aj my na chvíľu. Cítite aj vy tú energiu?“ prihovoril sa nám po anglicky Wili. Energia bola všade okolo nás.
Voda z potoka a rad nahých chlapov
Zrazu sa pred nami vynorila asfaltová cesta. Na chvíľu sme mali opäť pocit, že sa blíži civilizácia. No netrval dlho. Prešli sme na druhú stranu a ocitli sa na veľkej lúke, medzi stádom kráv a ľuďmi. Oproti nám išiel pravdepodobne jeden Portugalec. Vyspevoval si na plné hrdlo. Napravo od nás sedeli na zemi ľudia. Bol to pastier a dvaja Nemci. Dorozumievali sa spolu rukami, nohami, však aj práve preto sa smiali.
„Človek až na staré kolená zistí, aké je to ťažké, keď nevie jazyk. No vidíte, ak ľudia chcú, dokážu sa aj napriek tomu dorozumieť,“ usmieva sa pastier. Keď sme prišli na koniec lúky, dostali sme sa na miesto, ktoré by sme mohli nazvať kúpelňou. Voda z potoka, hadica, rad nahých mužov, žien a detí. Pre niekoho nonsens, pre nich realita. Ľudia po „sprche“ vychádzali na lúku, kde niektorí použili uterák, no väčšina si len tak ľahla na slnko, aby obschla.
„Je to prirodzené. Každého z nás predsa stvoril Boh. S nahotou sa stretávame skoro na každom kroku. No nie všetci tu chodíme tak, ako nás Boh stvoril,“ vysvetľuje nám 23-ročný Honza.
Podporujú domácich výrobcov
Keď sme prešli okolo „kúpeľne“, boli sme už blízko pri hlavnom stanovišti. Napravo o pár krokov ďalej sedeli v tráve muž a žena. Žena hrala na harfe, muž spieval. Keď sme dorazili konečne na miesto, ocitli sme sa akoby v údolí stanov a rôznych drevených príbytkov. Ľudia ležali, sedeli na zemi, prechádzali sa.
„Je nás tu niekoľko stoviek. Všetci vieme, čo máme robiť. Niektorí nosia drevo na oheň, iní umývajú riad v potoku, ďalší oddychujú, varia obed alebo niečo vyrábajú. Nikto tu po nikom nekričí. Všetci títo ľudia sú vegetariáni. Chceme podporiť hlavne domácich výrobcov. Snažíme sa kupovať miestne výrobky, čím pomáhame napraviť miestnu ekonomickú situáciu. Peniaze na potraviny sa zbierajú do klobúka. Každý prispeje ľubovolným príspevkom. Keď ideme obedovať, postavíme sa všetci do kruhu a pochytáme sa za ruky. Cítime to prúdenie energie. Potom každý dostane rovnaký prídel jedla. Je to niečo úžasné,“ vysvetľuje 30-ročný Slovák Mišo.
Ľudoví liečitelia i šamani
Keď prechádzame okolo kuchyne, vidíme nahého muža, ako stavia hlinenú pec. Na chvíľu máme pocit, ako keby sme sa ocitli v nejakej amazonskej džungli medzi domorodcami. Jeden z piatich ohňov, ten najväčší, nemôže vyhasnúť. Je to akési nepísané pravidlo. Nachádzame tu rôzne wigwamy, v ktorých si ľudia môžu oddýchnuť a niečo sa naučiť. Keď sme išli okolo čajového wigwamu, pričuchli sme si k omamnej vôni bylín. „Nachádzajú sa tu rôzni ľudia - ľudoví liečitelia, šamani, vysokoškolsky vzdelaní ľudia. Každý tu čerpá duchovno. Napríklad ja som sa včera učila od jednej Tasmánky reflexnú masáž a od Inda reiki. Toto je moje tretie rainbow a beriem to ako akýsi druh dovolenky. Niekto chodí k moru, niekto do prírody. Každý má svoju očistu inde,“ vysvetľuje Kirstin.
Po splne mesiaca pobalia stany
Tento slovenský rainbow sa má skončiť po splne. Vtedy vraj mesiac poskytuje najviac energie. „Rainbow“ ľudia budú sedieť okolo ohňa, bubnovať na bubnoch, hrať na rôznych hudobných nástrojoch, spievať, tancovať.
„Je to akési vyvrcholenie tohto stretnutia. Potom sa presunieme na iné miesto. Stretnutia rainbow sa konajú po celý rok a skoro v každej krajine na svete. Na rainbow v Ázii nikdy nezabudnem. Mojím snom je dostať sa na takéto stretnutia do Indie,“ hovorí John. Alkohol, drogy a iné omamné látky títo ľudia odsudzujú. Takže ak chcete zažiť takýto život na vlastnej koži, nebojte sa zbaliť si spacák a ísť sa pozrieť do hôr nad dedinku Lukovištia.
