a to.
LUČENEC. Hoci má už päťdesiat rokov, stále má vietor vo vlasoch. Pán Július Magdeme žije v Lučenci a už viac ako tridsaťpäť rokov sa venuje „motorkárčeniu“. Na motorke prešiel nielen celé Slovensko, ale aj Európu. Na svojom konte má už mnoho tisíc kilometrov.
Patrí medzi zodpovedných vodičov
Vôňa benzínu, zvuk motora, vietor vo vlasoch, pocit slobody a nekonečný adrenalín. Tomuto všetkému prepadol pán Július. Jeho dlhoročnou vášňou sú motorky, bez ktorých si svoj život už nedokáže predstaviť. „Ak mám ťažký týždeň, zoberiem si športovú motorku a rýchlou jazdou všetko dostanem z hlavy. Skrátka ju „resetujem“. Naopak, ak chcem pohodovú jazdu, vytiahnem z garáže cruisera a preveziem sa len tak lážo-plážo ako sa zvykne hovoriť. Viete, v dnešnej dobe sú tie motorky bezpečnejšie ako autá. Hoci v zlých rukách môžu byť aj smrtonosnými zbraňami. Všetko záleží od vodiča. Tí zodpovední riskujú zdravo, správajú sa zodpovedne voči sebe aj voči druhým. No nájdu sa aj takí, ktorí sú na cestách nebezpečnými pirátmi a nám, zodpovedným šoférom, kazia meno,“ hovorí Lučenčan.
Vlastnil už desiatky motoriek
Motorkárom je človek srdcom i dušou. „Mám kamaráta, ktorý má sedemdesiatosem rokov a ešte stále jazdí také trasy ako Anglicko a ďalej. Dá sa povedať, že on je mojím veľkým vzorom,“ hovorí. Ak by ste navštívili pána Júliusa doma, pochopili by ste jeho zanietenie k svojmu koníčku. Na poličkách sú malé modely motoriek, na stenách obrazy nadupaných strojov, v skrini visí motorkárska bunda. Dokonca aj stôl v jeho práci zdobí pár malých motoriek. Jeho láska k nim sa začala už v detstve. „Svoju prvú motorku som mal ako štrnásťročný. Stála šesťsto korún a bol to pionier. Vtedy to bol pre mňa najväčší poklad na svete. Pamätám si, že peniaze na ňu som ukradol rodičom zo spálne. Viete, ľudia vtedy nemali peniaze odložené v banke, ale doma v ponožke. Keď sa dozvedeli, že im zmizli peniaze, už nemohli nič robiť. Hoci som dostal veľký výprask, motorka bola doma,“ usmieva sa pán Július. Odvtedy mu rukami prešlo niekoľko desiatok motoriek. Momentálne mu doma v garáži stojí päť. Od jogurta, čo je typ cestnej motorky, až po cruisera či troch veteránov.
Neprekážajú mu ani snežné záveje
Väčšina z nás chodí do roboty na aute. Tí zodpovednejší k našej prírode na bicykli či mestskou hromadnou dopravou. Pán Magdeme chodí do roboty na motorke, či je zima a sneh, alebo je vonku tridsať stupňov nad nulou. „Niektorí si ťukajú po čele, keď ma vidia, ako v zime jazdím na motorke. Ale pre mňa je to úplne normálne. Treba len vedieť, ako na to a dávať si dobrý pozor. Raz, keď som sa vracal z Talianska na motorke cez Alpy, som si to trielil cez cesty, kde boli veľké záveje. Také som hádam ešte ani dovtedy nevidel. Priznávam sa, že som išiel s malou dušičkou a hlavou sklonenou dolu. Ľudia si vtedy isto o mne hovorili, že som bláznivý Slovák. No keď som bol takmer na kopci, stretol som partiu asi dvadsiatich motoriek. Bol som neskutočne šťastný, že sa našli rovnakí blázni ako ja,“ s úsmevom na perách spomína odvážny motorkár.
Dovolenka na motorke, to je dobrodružstvo
Dovolenku na dvoch kolesách by nevymenil za nič na svete. „Zbalíte si zopár vecí, vysadnete na motorku a idete do sveta. Veľmi rád spomínam na dovolenky v Chorvátsku. Nejde o to, aby ste tam prišli za čo naj-kratší čas, ale aby ste mali pôžitok z jazdy. Aby ste videli rôzne pamiatky, ktoré vám daná krajina ponúka. Je to vzrušujúce ubytovať sa niekde v kempe a keď sa vám to zunuje, jednoducho sa zbaliť a ísť ďalej,“ vysvetľuje Július. Takto prešiel nielen celé Chorvátsko, Taliansko, no aj veľa ďalších exotických krajín. Zážitkov z ciest má na rozdávanie.
„V živote som sa nikdy nenudil. Nie je na to čas. Bodaj by aj bol, veď život motorkára je plný vzrušenia. Napríklad predminulý víkend som sa bol pozrieť v Lukovištiach, kde si svoje stany rozložili sympatizanti Dúhovej rodiny. Strávil som tam s nimi dva dni,“ hovorí Július.
Zlatá ulička mu priniesla smolu
O motorkároch sa zvykne hovoriť, že sú to darcovia orgánov. Aj Július si na vlastnej koži vyskúšal niekoľko nepríjemných pádov. „Bolo ich požehnane, no našťastie väčšina z nich nebola až taká vážna. No predsa len sa medzi nimi našli aj vážnejšie. Napríklad raz som si zlomil panvovú kosť. Bol som si vtedy zarobiť peniažky v Taliansku, no domov som samozrejme neniesol peniaze, ale novú motorku. Celé stovky kilometrov som prešiel v poriadku, no ako som prišiel domov, spadol som na hlavnej ceste. V Lučenci vtedy totiž robili Zlatú uličku. Na ceste bolo plno kamienkov a mne sa jednoducho šmyklo koleso. Vtedy som prestal veriť cestným motorkám a sekol som s nimi na štrnásť rokov. Akurát pred štyrmi rokmi som si kúpil novú cestnú motorku, ktorá sa mi tak zapáčila, že som ju už nedal preč a dodnes sa na nej vozím,“ spomína muž s veľkým srdcom.
Vie, čo je to pravé orechové
Hlavne keď bol mladší, rád riskoval.
„Teraz dávam prednosť pohodlnejšej jazde, aj keď sa občas nechám vyprovokovať na niekoľko kaskadérskych kúskov,“ hovorí skúsený motorkár. Najďalej, kam sa na svojich dvojkolesových „kráskach“ dostal, bolo Belgicko. „Aj moja žena Klára bola motorkárka, hoci sa bála. Spolu sme toho prežili naozaj veľa, žiaľ, už nie je medzi živými,“ rekapituluje Július. S kamarátmi motorkármi sa pravidelne stretáva na rôznych zrazoch alebo súkromných akciách. „Veľmi často sa s kamarátmi stretávam na Kurinci. Nemám totiž rád komerčné stretnutia, kde ide ilen o to, aby ľudia pomíňali čo najviac peňazí a skákali na hudbu rôznych kapiel. My, starí motorkári, vieme, o čom to pravé orechové je. Keď sa stretneme, každý sa chce pochváliť s niečím svojim. Každý niečo prinesie. Niekto domácu klobásku, iný zas slaninu alebo pálenku. V priateľskej atmosfére debatujeme dlhé hodiny. O tom by takéto stretnutia mali byť,“ dodá na záver. Nášmu lučeneckému motorkárovi prajeme ešte veľa bezpečných kilometrov na slovenských, ale aj zahraničných cestách.
