OPATOVSKÁ NOVÁ VES. Štyridsaťtriročná Eva Bevízová je na invalidnom dôchodku a už vyše dva roky sa venuje naozaj netradičnému koníčku - šije kroje na bábiky. Doteraz ušila viac ako pätnásť krojov z rôznych kútov Slovenska, dokonca aj zo zahraničia. Jej zbierka obsahuje aj kroj, ktorý stojí vyše 300 eur.
Namiesto šantenia nemocnica
Bábiky obliekala už v detstve. Keď bola pani Eva malá, začali sa jej problémy s kĺbmi. Táto diagnóza ovplyvnila jej život. Kým jej rovesníci sa hrali a šantili vonku, malé dievčatko sedelo doma alebo bolo v nemocnici. „K detstvu každej malej slečny neodmysliteľne patria bábiky. Ja som nebola žiadna výnimka. Možno iba v tom, že som sa ich nikdy nevzdala. Hoci už dávno nie som dieťa, stále mám jednu izbu vyčlenenú v dome len a len pre ne,“ usmieva sa šikovná žena. Mama ju naučila, ako správne držať ihlu v ruke. „Kým moje rovesníčky sa s bábikami len hrávali, ja som už ako desaťročná sama na ne šila oblečenie. Raz som kvôli jednej látke, ktorú som rozstrihala, aj dostala. Bola naozaj nádherná. Škoda len, že to bola mamina sukňa, ktorú však už dlhšiu dobu nenosila. Ja som si pomyslela, koľko vecí by sa z nej dalo ušiť na bábiky. Keď sa vrátila domov a videla, čo sa stalo s jej oblečením, skoro dostala infarkt. No aj tá bitka stála za to,“ opisuje svoje začiatky šikovná žena. Šitie sa jej až natoľko zapáčilo, že vyštudovala krajčírsku školu. „Ja a šijací stroj jednoducho patríme k sebe,“ usmieva sa.
Pod sukňou to bola hrôza
Roky ubiehali a pani Eva sa vydala.
„Vtedy sa mi dostala do ruky bábika. Poznáte to, pásová výroba. Na prvý pohľad nádherne vyobliekaná, ale keď sa jej pozriete pod sukňu, je zošitá na zaplakanie,“ hovorí Eva. Potrpí si na každej maličkosti. Jej kroje, to sú skutočné skvosty. „Moje bábiky sú ako malé deti. Musíte s nimi zaobchádzať naozaj veľmi jemne. Predtým, ako ich do kroja oblečiem, najskôr ich okúpem, vysuším, učešem. No nie vždy sú vlasy podstatné. Tým, ktoré majú čepček, vlasy nevidno. Ale taká nevesta, tá musí byť tip-top. Raz, keď som jednej bábike kulmovala vlasy, smrdel mi celý dom ako zhorenina. Predsa len je to umelina,“ smeje sa.
Radila jej stará mama
Najväčším kritikom bola stará mama.
„Zo začiatku mi veľmi pomohla. Rozprávala mi, aké to bolo kedysi. Napríklad bolo zvykom, že mladá nevesta na svoju sukňu nedostala zásteru. Na hlave mala krásne zdobenú partu, ktorá bola veľmi vysoká. Po svadbe dostala už aj zásteru a na hlavu čepiec, ktorý bol samá korálka. Počet korálok sa odvíjal od toho, ako bola rodina situovaná. Hovorilo sa, že vtedy ženy rodili za štyri mesiace. To preto, že korálkový čepček mohli nosiť iba do tej chvíle, kým im nebolo vidno bruško. Keďže sa žiadna nechcela vzdať svojho čepca, tak to tajili do poslednej chvíle. Už keď svoj požehnaný stav nevedeli utajiť, museli sa vzdať svojho čepca. Zostala im len obyčajná šatka,“ vysvetľuje Opatovčanka. Jej stará mama patrila do generácie, ktorá ešte na vlastnej koži zažila, čo je to nosenie kroja. „Starká stála pri zrode mojich prvých výtvorov. Hoci bola na mňa tvrdá a neprehliadla ani jednu chybičku, vedela ma aj pochváliť a dodať mi silu i energiu pokračovať v práci. Dnes už však nie je medzi nami a s odstupom času ľutujem, že som ju nepočúvala pozornejšie,“ dodá.
Kroje by nenosila
Inšpiráciu čerpá nielen zo života, ale aj z odbornej literatúry. „Som pedant. S prácou nie som spokojná, kým ju nedotiahnem do posledných detailov, presne tak ako to je na obrázku. Na Slovensku som sa dopátrala k dvom knihám, v ktorých sa píše o krojoch. Čo ma veľmi mrzí, pretože v zahraničí je to na lepšej úrovni,“ hovorí pani Eva. So svojimi bábikami by nemenila. „Kroje síce rada šijem, rada ich obdivujem, ale nosiť by som ich nechcela. Napríklad si zoberme taký tekovský kroj. Samotný čepček na hlave váži päť kíl a pod ním je ešte stuha, ktorá obopína hlavu, aby nebolo vidieť vlasy. Keď si predstavím, že vonku je teraz 30 stupňov Celzia a ja by som to mala mať na hlave, až mi prebehne mráz po chrbte. No to by nebolo nič. Bábiku vysokú asi 50 centimetrov do kroja obliekam a opravujem niečo vyše hodinu. Takže kedysi to ženy nemali ľahké. Muži sa už teraz sťažujú, že na nás musia dlho čakať, kým sa vychystáme. Keby sme nosili kroje, neviem, čo by robili,“ smeje sa.
Najradšej spomína na Hrušov
Pochodila veľa výstav a kultúrnych podujatí. „No len tu vo svojom regióne. Ďalej ma nepustí moja peňaženka. Veľmi rada spomínam na Hrušov, kde som zažila jednu milú príhodu. Bola som tam na Hontianskej paráde, vystavovala som svoje bábiky ako vždy a zrazu k jednej z nich bábik pribehlo dievčatko. Bola to bábika vdovy, oblečená celá v čiernom, ktorá v ruke držala modlitebnú knižku. Dievčatko stále dookola hovorilo: „Baby.“ Upozornilo aj svojich rodičov. Tí mi prezradili, že pred pár mesiacmi pochovali starkú a že nosila presne také isté oblečenie. Vybehla im aj slzička, odfotili sa pri nej a povedali, že je to akési znamenie,“ spomína.
Obmedzujú ju financie
Najťažšie pri jej práci je vraj vybrať si ten správny kroj. Ale ani výber bábiky nie je jednoduchý. „V dnešnej dobe sú bábiky, aké potrebujem, veľmi drahé. Nežijeme už v dobe, v ktorej si ľudia vzájomne pomáhajú. Na žiadne milodary nie som zvyknutá. Síce som zdedila pár bábik, ale boli to len blízki ľudia. Keďže som na invalidnom dôchodku, môj koníček je obmedzený aj finančne,“ dodá. Hoci sa život s pani Evou neláska, neprestáva snívať o tom, že raz bude mať vlastnú dielňu, v ktorej by ušila kroje nielen pre bábiky, ale aj pre miestny folklórny súbor. My jej držíme palce, aby sa jej to splnilo.
