SUCHÁŇ. Ľudový dom a trúbiaci kameň. To sú atrakcie, ktoré do Sucháňa prilákali už stovky turistov. Kameňu čas neuškodil, no pre slamenú strechu sa stal nepriateľom. „Už pred dvoma rokmi sme si museli pomôcť plachtou, aby voda nenatiekla do muriva,“ hovorí starostka obce Anna Triznová.
Dostali peniaze na novú strechu
Starému sedliackemu domu z roku 1875, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou, svitá na lepšie časy. Jedinečnú slamovú strechu nahradí iný materiál, pretože cez ražnú slamu už pretekalo do podkrovia. Po porade s pamiatkármi ju vymenia za krytinu.
„Stará slamená strecha bola z väčšej časti nahradená novou pred 20 rokmi,“ povedala starostka Anna Triznová. Odvtedy však jej odolnosť výraznou mierou poznačilo stále extrémnejšie počasie. „Pre výmenu slamovej krytiny za takú istú sme požiadali ministerstvo kultúry o grant. Z požadovaných 30 000 eur sme však dostali len tretinu,“ uviedla ďalej starostka.
Keďže v regióne kvalitná ražná slama, vhodná na pokrytie strechy, nie je a navyše tam, kde ju majú, sa jej cena výrazne zvýšila, obecné zastupiteľstvo poverilo starostku, aby dohodla s pamiatkármi iný variant pokrytia strechy. Pamiatkári nakoniec súhlasili s krytinou cembrit, ktorá sa vyrába na báze cementu s armovaným vláknom. Firma, ktorá vzišla zo súťaže, by mala vymeniť novú krytinu za starú do konca októbra.
Podlahu napúšťali kravským lajnom
Ľudový dom získala obec od štátu začiatkom 90. rokov uplynulého storočia. Ročne ho navštívi okolo tristo turistov.
„Verejnosti sme ho sprístupnili v roku 1996. Dom bol postavený v roku 1875. Obec ho získala do vlastníctva a dala opraviť skutočne pôvodnou technológiou. Strecha je pokrytá slamenou krytinou. Dielce na nej volajú šúbiky. Omietka aj dlážka je z hliny. Gazdinky dva alebo tri razy do roka hlinu na podlahe napúšťali kravským lajnom. Takto natretá podlaha nepraskala,“ približuje vzhľad historického domu starostka obce Anna Triznová.
V dome je staré náradie, pec, výšivky a oblečenie, ktoré nosili naši predkovia. Gazdiná s gazdom obývali prednú izbu. Tu spali, varili, piekli, modlili sa a počítali nagazdovaný majetok. Pitvor kedysi slúžil aj ako dymová komora, kde sa údili klobásy. V zadnej časti domu bola komora. Mala osobitný vchod a zvyčajne v nej bývala nevesta so synom domácich. Uskladňovalo sa tu aj obilie, potraviny a náradie. Vôbec sa v nej nekúrilo a niekedy bolo teplejšie pri dobytku v maštali. Posteľ mladomanželov oddeľovala od ostatnej časti komory plachta.
Druhou atrakciou je trúbiaci kameň
Či ide o výtvor prírody alebo dielo človeka, nevedno. Trúbiaci kameň je ďalšou atrakciou Sucháňa. Láka do obce na rozhraní okresov Veľký Krtíš a Krupina turistov zo Slovenska i zahraničia.
„Niektorí si na ňom chcú aj zatrúbiť, no nedarí sa im to, hoci sa popis trúbenia nachádza na informačnom paneli. V Sucháni žije asi desať ľudí, ktorí to vedia. Aj prvá dáma Sucháňa patrí medzi tých, ktorí vedia na kameni zatrúbiť. No nie vždy sa vraj podarí vylúdiť zvuk. „Záleží to aj od počasia. Keď zaprší, v otvoroch je voda a vtedy to nejde," tvrdí.
Vzácny kameň je od obce vzdialený približne osem kilometrov. „Leží v časti zvanej Zabre. Pre turistov sme ho sprístupnili v roku 1999. No ľudia z dediny o ňom vedia už desaťročia. Hovorí sa, že kameň v čase tureckej okupácie slúžil ako signalizačné zariadenie. V okolí Sucháňa je veľa dolín, ľahko v nich zablúdite. Turci využívali otvory v skale na to, aby sa vedeli lepšie zorientovať. Tak aspoň hovorí povesť, ktorá sa u nás šírila z pokolenia na pokolenie," hovorí starostka.
Ku kameňu vedie náučný chodník po zelenej značke. Chodníky lemujú informačné panely s faktami a legendami.
Na kameni je okrem dvoch otvorov vytesaný aj rok. „Druhé číslo je slabo viditeľné. Môže to byť jednotka, ale i sedmička. Pravdepodobne ide o rok 1194 alebo 1794," vysvetľuje Triznová.
