LUČENEC. Úspešne reprezentuje klub Koška Horseteam, mesto Lučenec, Novohrad, našu krajinu. Skvelé výkony jej priniesli miestenku do slovenského reprezentačného tímu mladých jazdcov (19-21 rokov), pripravovala sa na prestížne podujatia. V zlomku sekundy však všetko stroskotalo. Plány ambicióznej jazdkyne Radky Ivanovej zmaril pád. Nasledovala operácia a spočiatku nie príliš optimistické prognózy lekárov. Radka sa však nevzdáva. Zo zranenia sa úspešne zotavuje a chce naplno odštartovať jarnú prípravu. No je tu ďalší strašiak. Podobne ako iné športy i ten jazdecký sa borí s nedostatkom peňazí. Kúpa koňa, starostlivosť o neho, tréningy, účasť na pretekoch, to všetko nie je lacný špás. Na Slovensku sa však nájde len zopár dobrodincov, ktorí sú ochotní podporiť mladé talenty, ktorých napredovanie a dosiahnuté výsledky sú pre sponzorov dobrou reklamou. Mnohé športové nádeje neraz nie vlastnou vinou zhasnú. Žiaľ, platí, že talent, dobré výkony a chuť niečo dosiahnuť veľakrát nestačí. Aj športovým svetom hýbu predovšetkým peniaze. Potešiteľné je, že Radku Ivanovú už opäť vídať v sedle koňa a znovu srší optimizmom. V jazdeckom svete má určite ešte čo povedať. Nás zaujímalo, ako prežívala svoje zranenie a aké sú jej ďalšie plány.
Radka, spomienka na ten osudný deň, keď si sa zranila, je pre teba iste nepríjemná, ale tvojich priaznivcov by zaujímalo, čo sa v ten inkriminovaný deň stalo?
- Nemám problém o tom hovoriť. Napokon, aj zranenia patria k športu. V ten deň prebiehal tréning rovnako ako inokedy. Sedela som na mladej maďarskej kobyle Pandore, ktorá bola u nás na skúške. Pri preskoku jednej prekážky sa horná bariéra zamotala medzi jej predné nohy a pri dopade za prekážku sme leteli obe hlavou k zemi. Pandora zaryla hlavou do piesku. Ja som preletela cez jej hlavu a dopadla na pravé rameno. Koníkovi sa našťastie nič nestalo, odniesla si to moja kľúčna kosť. Diagnóza znela: vykĺbenie a trieštivá zlomenina.
To neznie veľmi optimisticky vzhľadom na tvoju aktívnu športovú kariéru.
- Veru, lekári neboli spočiatku optimistickí. Počas trojhodinovej operácie mi do ruky vložili kus niklovej dlahy. Dobu liečenia odhadovali na jeden rok.
Po takomto nepríjemnom zážitku si nemala chuť skončiť s jazdením?
- Samozrejme, že mi hlavou blúdili rôzne myšlienky týkajúce sa môjho pokračovania v jazdení. Spolu s ocinom sme museli riešiť, čo ďalej a tiež čo s koňmi, keďže v tom čase som ich mala štyri. Pandoru a Felicitu sme vrátili pôvodným majiteľom, Quinci sme predali do Zvolenskej Slatiny. Nechali sme si len môjho miláčika Doráda.
Práve s Dorádom si aj tento rok dosiahla najlepšie výsledky. Ktoré si ceníš najviac?
- Dorádo je zatiaľ môj výkonnostne najlepší kôň. Máme za sebou skákania na výške 130–140 cm. Na začiatku sezóny sa nám darilo v Budapešti, kde sme po čistých 120-tkách dosiahli dve druhé miesta. Dobre sme si zaskákali aj na medzinárodných pretekoch v Pezinku. Tu sme jednu súťaž na výške 130 cm vo svojej kategórii aj vyhrali. Zlatú stužku zo 120-tky sme si priniesli aj z Topoľčianok a v 130-tke sme obsadili 6. priečku. Čo sa týka regionálnych pretekov, tak z nich si najviac cením 2. miesto v Ipeľskom pohári v Kováčovciach.
Zrejme sa zo zranenia zotavuješ rýchlejšie, ako boli počiatočné prognózy lekárov, keďže už opäť jazdíš.
- Áno a veľmi ma to teší. Aj najnovšie informácie od lekárov sú optimistické. Kostička sa dobre hojí. Dlaha pôjde von ešte do konca tohto roku. Jarnú prípravu by som už mala odštartovať naplno. V tejto chvíli je veľmi dôležité, aby som mala koňa, ktorému plne dôverujem. Verím, že za pomoci Doda sa mi podarí vrátiť sa späť do jazdeckej rodiny.
Na slovíčko s Jaroslavom Ivanom
LUČENEC. Sprevádza ju počas celej športovej kariéry. Je jej sponzorom, pomocníkom, poradcom aj kritikom. Otec úspešnej jazdkyne lučeneckého Koška Horseteamu Radky Ivanovej prežíva so svojou dcéru všetky úspechy a tiež nezdary, pričom nechýba ani na pretekoch. Pár otázok sme položili aj jemu.
Ako ste prežívali Radkino zranenie?
- Viete, ten nepríjemný pád sa odohral priamo pred mojimi očami, keďže som stál pri prekážke. Aj s odstupom času som uvažoval nad tým, kde vlastne nastala chyba. Kládol som si otázky, či to bola chyba jazdca, zaváhanie koňa, prípadne to bola nešťastná náhoda alebo som zlyhal ja ako otec, keď som Radke dovolil vysadnúť na mladého, neskúseného koňa.
Našli ste odpoveď?
- Hm, v podstate som na nič neprišiel. Zrejme nemá význam ďalej nad tým uvažovať. Uzavriem to tak, že to bola jednoducho smola. Hlavne, že to nakoniec dobre dopadlo, keďže takýto pád mohol mať aj horšie následky. Radka nebola spočiatku na tom psychicky dobre. Je však bojovníčka, ktorá sa len tak ľahko nevzdáva a takú ju všetci poznáme. Teraz je už v poriadku.
Za posledné dva roky Radka výrazne výkonnostne napredovala, zbierka ocenení sa jej úctyhodne rozrástla. Čo všetko si to z vašej strany vyžadovalo?
- Nedávno som sa pre médiá vyjadril, že jazdecký šport vyžaduje najmä veľa financií. Keď nepočítam obetovaný čas, tak okrem výstroje, tréningov a samotných účastí na pretekoch najviac peňazí ide na kone. Na prvom mieste je kúpa koňa, potom ustajnenie, kŕmenie, podkúvanie, veterinárna starostlivosť a podobne. Minulý rok sme kúpili Doráda. Ak chce jazdec napredovať, je nevyhnutný nielen tvrdý tréning, ale aj kôň adekvátnej výkonnosti. Bezpodmienečné boli aj účasti na veľkých a medzinárodných pretekoch CSI. Práve tieto nás značne finančne vyčerpávali. Neviem, ako by sme pokračovali ďalej. Aj keď to určite neznie najlepšie a samozrejme nás to aj mrzí, ale Radkino zranenie všetko vyriešilo. Sezóna sa pre nás skončila. Mrzí na to o to viac, že sme boli na veľmi dobrej ceste.
Radka si svojimi peknými výsledkami vybojovala miestenku v slovenskej reprezentácii, v kategórii mladých jazdcov (19 – 21 rokov). Neznamená to aj určitú finančnú pomoc zo strany jazdeckej federácie?
- Jazdecká federácia podporí reprezentantov na pretekoch, kde skákanie pre mladých jazdcov začína na výške 140-145 cm. Radka má zatiaľ pomerne dobre zvládnutú výšku 130 cm, začína na 140. Na to, aby sme sa dostali ďalej, potrebujeme pravidelné tréningy a viacdňové sústredenia, čo si musíme financovať sami. Potrebná je aj početná účasť na kvalitných pretekoch, kde sa skáče 120-140cm. No a najhlavnejšia je kúpa jedného, prípadne dvoch kvalitných koní, no a tie federácia nekupuje. Takže ak sa jazdec vlastnými silami nedostane na požadovanú výkonnosť, tak na príspevok od jazdeckej federácie môže zabudnúť. Radkino zaradenie do reprezentácie vnímam skôr ako odmenu za minuloročné výsledky, keď ešte jazdila v juniorskej kategórii. Aj tu platí, že úspech si treba zaslúžiť. V kategórii mladých jazdcov sú už nároky vyššie. Ako som už spomenul, potrebné by boli ďalšie kvalitné kone.
Pomohol by nejaký sponzor?
- Vo vyspelých krajinách je bežné, že sa okolo športu točia sponzori. Všetko je to na princípe reklamy. U nás to až tak rozvinuté nie je, čo je škoda. Nemôžeme sa preto čudovať, že talentovaní športovci odchádzajú a reprezentujú zahraničné kluby. Ale poďme k otázke - sponzor by určite pomohol. Ako východisko vidím aj možnosť jazdiť na kvalitných koňoch solventného majiteľa. Na to, aby si takýto majiteľ Radku všimol, potrebujete dosiahnuť kvalitné výsledky na veľkých pretekoch. A zasa sme pri tom istom.
Určité zázemie vám poskytuje aj jazdecký klub Koška Horseteam.
- To áno. Napokon, Radka od začiatku svojej jazdeckej kariéry reprezentuje stále rovnaký klub. Už je tomu viac ako päť rokov. Vladko Koška a celý tím nám vychádzajú maximálne v ústrety, no aj ich finančné možnosti sú obmedzené. Veď keď si predstavíme, že v sponzorských kluboch v okolí Bratislavy, Košíc a Tatier majú vonkajšiu jazdiareň, tréningovú halu, trenažér a kolotoč, na prepravu koní používajú kamióny s ubytovacím priestorom a navyše majú aj kvalitné kone, tak naša snaha o porovnávanie sa s týmito jazdcami na významných pretekoch vyznieva skôr ako utópia. Darmo máte snahu, chuť, možno aj talent, ak nemáte peniaze, vaše možnosti končia na určitej úrovni.
(MARCELA BALLOVÁ)
