ZUBEREC. Dve desaťročia trvalo, kým sa Zuberčanovi podarilo zozbierať materiály na vydanie knihy o lesníkoch.
Zomrel rukou pytliaka
Publikáciu 100 rokov v horách napísal z lásky k horám, lesníctvu, ako vyznanie lesu, lesníkom, ale najmä na pamiatku najbližších.
„Hlavne na otca, horára, ktorý v najlepších rokoch odišiel z tohto sveta,“ hovorí autor. „Zastrelil ho pytliak, keď sme sa boli prejsť. Držal ma za ruku a vtipkoval s dvomi ľuďmi, ktorí sa pri nás zastavili. Vtedy dostal guľku do srdca.“
Aj ďalší príbeh sa spája s jeho rodinou. Milan Mikláš v ňom spomína na koniec druhej svetovej vojny, keď sa do ich horárne vo Vlkolínci natlačili Nemci. Akoby vedeli, že bude zle, poslali raz v noci Milanovych rodičov s deťmi aj s malým Nemcom Alfrédom Lehmannom do dediny. Keď sa po niekoľkých hodinách vrátili, z horárne boli ruiny, všetci, ktorí v nej zostali, zahynuli. Milan o Alfrédovi roky nepočul, skoro aj zabudol, že existoval. Oženil sa, presťahoval do Zuberca. Osud ich však po rokoch opäť spojil. „Skupinka turistov stanovala pod Roháčmi,“ hovorí Mikláš. „V auguste však napadol sneh, prišli teda k nám, či by sme ich ubytovali. Úplnou náhodou sme zistili, že jeden z mužov je chlapček, o ktorého sa starala moja mama cez vojnu.“
Pri svetle lámp
V takmer tristostranovej knihe zhrnul autor spomienky na detstvo, zaujímavosti z rozprávania otca i starého otca, ktorí taktiež celý život venovali horám. Opísal aj ďalšie lesnícke rody, pridal príbehy, aby bola kniha pútavejšia. Všetko poprepájal s historickými udalosťami, ktoré v uplynulom storočí ovplyvňovali spoločnosť, lesníkov nevynímajúc. A práve teraz bola podľa neho vhodná doba zhromaždené informácie vydať.
„Chcel som ukázať náš život, život lesníkov a ich rodín. Tu žili a pracovali naši rodičia a starí rodičia. Bolo o čom písať aj preto, že veľa skutočností si naši predchodcovia nestihli prečítať v horárňach, na samotách, pri svetle petrolejových lámp.“
Divné hospodárske praktiky
Najťažšie sa mu pripravovali časti, kde písal o tom, čo sám nezažil. V časti publikácie sa venuje aj súčasnému hospodáreniu v slovenských lesoch. Porovnáva ho s minulosťou.
„Vtedajší horár nechcel sklamať vrchnosť,“ povedal autor. „Nepotreboval načierno predávať drevo, podvádzať, mal sociálne istoty, postavenie. Dnes je to, žiaľ, úplne inak. Istotu nemá žiadnu. Nepochybujem o pracovitosti dnešných lesníkov. Sú však spútaní organizáciou a riadením šéfov prepojených na rôzne finančné skupiny. Naše lesy nikdy nepotrebovali pomoc človeka. Až doteraz. Teraz ju už potrebujú. Verím, že väčšina lesníkov sa zhostí tejto úlohy.“
Publikácia je obohatená o rôzne perokresby, množstvo súčasných i historických fotografií. Pri každej je citát.
