LUČENEC.
Láska z autobusu
Prvý pár, Anna a Jozef Kákovci, oslávili tohto roku svoju rubínovú svadbu.
„Hoci sme spolu už štyridsať rokov, ľúbime sa stále ako zamlada,“ hovorí šesťdesiatštyriročný Ján. Láska ako z rozprávky začala v autobuse. „Ja som ho registrovala skôr, ako si všimol on mňa. Pamätám sa na neho, aký fešák bol v tej vojenskej uniforme, keď sa promenádoval po dedine. Avšak vtedy by mi ani nenapadlo, že s ním prežijem zvyšok života. Intenzívnejšie sme sa začali vídať, keď v roku 1972 nastúpil ako sprievodca na autobus. Vždy sme si vymenili niekoľko vášnivých pohľadov, hrejivých úsmevov a prehodili pár slov. Na tie chvíle nikdy nezabudnem,“ spomína pani Anna.
Chodili spolu pol roka, kým si povedali svoje áno
„Všetko sa to zbehlo tak rýchlo. 26. júla sme sa zasnúbili a v septembri bola svadba. Trvala dva dni. Prvý deň sme oslavovali u nás, ten druhý u manžela. Výbavu mi dali rodičia. Chystali ju od mojich desiatich rokov. Šaty na zásnuby mi ušila moja svorka. Keď som sa vydávala, mala som dvadsaťjeden rokov. Nevedela som variť, ale postupom času som sa priučila kulinárskemu remeslu. Musím však priznať, že môj manžel bol veľmi trpezlivý,“ hovorí šikovná žena. Spoločne vychovali päť detí.
„Za tie roky, musím poklopať, sme nikdy nemali tichú domácnosť. Z nás dvoch má výbušnejšiu povahu moja žena. Nikdy sme sa však jeden druhého nepokúšali zmeniť. Keď niekoho ľúbite, ľúbite ho aj s jeho chybami,“ hovorí čiperný dôchodca. V manželstve je dobré mať spoločné koníčky. „My sme sa naozaj našli. Obidvaja radi cestujeme a kým sme boli mladí, chodili sme aj po zábavách. Teraz spolu skladáme puzzle či sa len tak rozprávame a spomíname,“ hovorí pán Ján. Sľub, ktorý si dali v kostole, nikdy neoľutovali. „Pre nás je manželstvo niečo posvätné. V kostole sme si sľúbili, že budeme stáť pri sebe v dobrom aj v zlom, v chorobe i zdraví, a to sme aj dodržali. Nás už rozdelí len smrť,“ hovoria svorne manželia. Mladá generácia by si mala začať vážiť jeden druhého. Mali by sme sa naučiť odpúšťať a tolerovať toho druhého. „Nestačí totiž ľúbiť len rok či dva, ale snažiť sa treba celý život. Tak ako my,“ dodá Anna.
Zažili lásku ako z rozprávky
Druhý pár tvoria Klára a Jozef Cerinovci, ktorí sa môžu pochváliť diamantovou svadbou. Sú spolu viac ako šesťdesiat rokov. Stále ich však môžete vidieť kráčať ruka v ruke po ulici. Osud ich lásku tvrdo skúšal. Vytrpeli si toho veľa, no ako hovoria, stálo to za to. Príbeh ako z rozprávky od Disneyho začal ľúbostnými listami. „
Dostávala som ich viac ako mesiac. Autora som však nepoznala. Začala som si teda viac všímať svoje okolie. Netrvalo dlho a svojho obdivovateľa som odhalila. Nikdy nezabudnem, ako sa vtedy manžel zapýril,“ hovorí pani Klára.
Svadba prebehla v tichosti
„Tatko mal tesne pred vojenčinou. No nechcel odísť, kým nebudeme svoji. Jeho rodičia však boli proti ženbe. A tak obrúčky kúpil manžel potajme a rovnako prebehli aj zásnuby. Svadba ubehla rýchlo ako celý život. Boli sme tam my dvaja, farár a svedkovia. Nebola žiadna hostina, ani hudba, žiadne fotografie, ba ani svadobná noc. Z toho dňa nám ostali len spomienky,“ spomína Klára. Osemnásteho októbra sme mali obrad a tridsiatehoprvého odišiel Jozef na vojnu. Manželia boli odlúčení dvadsaťsedem mesiacov.
„Prežila som tri Vianoce, tri Silvestre a aj tri Nové roky bez mojej lásky. Poctivo som ho však čakala doma. Nikde som bez manžela nechodila, okrem roboty a obchodu. Však ak ide žena sama na zábavu, s kým asi tak bude tancovať, niečo sa vypije a ani sa nenazdáte, je na svete nevera. To je jediná vec, ktorá sa nedá odpustiť,“ hovorí Klára.
Choroba zo smútku. „Tesne pred tým, ako som mal prísť domov, manželka ochorela. Začala chradnúť, doslova sa nám strácala pred očami. Vážila okolo štyridsaťpäť kíl. Veľmi som sa o ňu bál. Neviem si predstaviť, čo by som bol bez nej robil,“ spomína manžel. Láska ju vyliečila.
„Do roka, ako tatko prišiel domov, som otehotnela. Máme spolu dve krásne deti. Práve oni sú to, čo spája manželov. Rodina by mala byť pre každého z nás posvätná. Žili sme síce skromne, ale boli sme šťastní,“ hovorí pani Klára. Láska z ich manželstva nikdy nevyprchala. „Vždy som cítila, ako ma má môj manžel rád. Bola som šťastná a všetko to, čo mi dal on, som mu vracala späť. Vždy som si ho vážila a bola na neho hrdá,“ hovorí čiperná dôchodkyňa. Doba, ale aj ľudia sa zmenili. „Manželstvo je o kompromisoch, láske, pochopení, ale predovšetkým o tolerancii a úcte k druhému. Nikdy som na manželku nepovedal krivé slovo, ani ona mne. Musíme sa naučiť odpúšťať, odložiť pýchu bokom. Ani v našom živote to nebolo iné. Každý si tým však musí prejsť sám. Veď nie nadarmo sa hovorí, že človek sa učí na chybách,“ hovorí Jozef. Soľou života pre manželský pár sú dve vnúčatá, tri pravnúčatá, na ktoré sú veľmi pyšní.
Vedeli, že sú si súdení
Blaženka a Paľko Filčíkovci sú manželmi už päťdesiat rokov. Ani po toľkých rokoch ich láska ani humor neopustili.
„Aj v manželstve platí pravidlo, že múdrejší ustúpi. Hoci väčšinou je to práve chlap,“ smeje sa Pavel.
Hrmelo i blýskalo sa aj v ich vzťahu. „Recept na šťastné manželstvo nepoznáme, ale hlavnými surovinami sú láska, tolerancia a pochopenie. No najdôležitejšie je vážiť si jeden druhého. My sme si toto všetko zobrali k srdcu a vďaka tomu dnes oslavujeme zlatú svadbu,“ usmieva sa Blaženka.
Dôležité sú aj spoločné záujmy. „My sme ich vždy mali veľa. Manželka pracovala ako kultúrna pracovníčka a ja som bol učiteľ. Celý život sme sa od seba navzájom učili,“ hovorí Paľko. Stretli sa vo februári a jedenásteho augusta na Zuzanu už bola svadba. „Poznali sme sa síce málo, ale obidvaja sme vedeli, že zvyšok života chceme prežiť spolu. V dnešnej dobe mladí ľudia spolu žijú niekoľko rokov a potom sa rozídu. Nám sa osvedčilo, že svoje chyby sme pred svadbou nepoznali a tak nám neostávalo nič iné, len sa s nimi vyrovnať. Nikdy sme sa však nepokúšali jeden druhého zmeniť,“ hovorí hrdá mama dvoch detí. V svadobný deň nevesta vyzerala svojho ženícha na ulici. „Vtedy neboli mobily ako dnes. Meškal a ja som sa začala báť, že si to rozmysel,“ smeje sa Blaženka. Manželský sľub si obnovili po päťdesiatich rokoch. „Prvýkrát som sa celá triasla, ani podpísať do knihy som sa nevedela. Druhýkrát sa mi to už podarilo lepšie a zmohla som sa aj na viac ako len na kvačku,“ smeje sa Blaženka. Radu nebohého Jožka Horáka si zobrali k srdcu. „Môj dobrý kamarát Jožko mi po tom, čo som vstúpil do chomúta, poradil jednu vec, ktorou sme sa riadili celý život - nech nikdy nezapadne slnko nad tvojím hnevom, ale nech slnko zapadne nad vašim hnevom. Ono je to tak, že ak si hnev prenášame do druhého dňa, je to ešte horšie. Ak sa pohádate, mali by ste sa udobriť v ten istý deň. Párkrát sa nám to nepodarilo a naozaj to bolo horšie,“ vysvetľuje Paľko. Hovorí sa, že požičané sa vráti, no v manželstve to platí dupľovane. „Na etickej výchove nás učili, že tak, ako chceš, aby sa druhí správali k tebe, tak sa musíš správať aj ty k druhým. Je to pravda. Preto by sme všetkým začínajúcim párom chceli povedať, že najprv si premyslite, čo poviete a až potom to vyslovte. Pretože v láske a vo vzťahu by sme sa mali správať tak, aby sme nemuseli milovanú osobu prosiť o odpustenie,“ dodajú manželia.
