RIMAVSKÉ JANOVCE. Týrané ženy. Sú ich tisíce. No len niektoré z nich sa odvážia hovoriť o svojom trápení. Ostatné mlčia a ticho trpia ďalej. Pani Mirka, matka troch detí, nabrala odvahu a po piatich rokoch pekla sa odhodlala svojho muža udať na polícii. Tyran dostal štyri roky. Tri si už odsedel. Životom bitá žena sa už teraz bojí, čo bude po tom, keď ho pustia z väzenia. Rodina býva v Rimavských Janovciach. V malej dedinke v okrese Rimavská Sobota sa nič neututle, sused tu susedovi vidí do taniera. O to ťažšie to mala pani Miroslava vtedy, keď sa rozhodla o svojich problémoch hovoriť. „No nemohla som inak. Môj muž nikde nepracoval. Hral na automatoch, rád si vypil a bol agresívny. U nás boli kopance, bitka a znásilňovanie na dennom poriadku. Mala som ubolené telo aj dušu. Bývali sme v prenajatom byte a boli chvíle, keď sme nemali čo jesť. Päť rokov sme žili bez elektriny. Aby sme nepomrzli, zháňala som drevo, kde sa dalo,“ spomína na utrpenie tridsaťtriročná žena. Jedného dňa jej pohár trpezlivosti pretiekol. „Vtedy ma veľmi zbil. V dome sme nemali peniaze a ja som si povedala, že to takto ďalej nepôjde. Ak som chcela, aby som s mojimi deťmi prežila, rozhodla som sa ísť s pravdou na svetlo božie. Mnohí ma za to odsudzovali, ale mne to bolo v tej chvíli jedno. Išla som na políciu, udala som ho a spadol mi kameň zo srdca. Za tie roky týrania dostal štyri roky. Ešte si má odsedieť jeden,“ hovorí Miroslava.
Konečne majú pokoj
Opustila dom, v ktorom roky prežívala hrôzu. Prichýlili ju rodičia. V skromnom rodinnom dome žije viacej generácií.
„Hoci máme len jednu izbu, sme šťastní. Konečne máme pokoj,“ tvrdí matka troch detí. Najstaršia Nikolka má desať rokov, Martinka deväť a Kristiánko osem. „Predtým, ako som ho udala, som viackrát od neho odišla. No vždy ma našiel a násilím ma priviedol domov. Hovoril mi, že mi spraví aj desať detí a všade si ma nájde, keď ho opustím. Najhoršie na tom je, že na všetko to násilie sa museli pozerať aj deti. Bránili ma a ja som sa bála, že zdvihne ruku aj na ne. Našťastie, nebil ich,“ hovorí Mirka. Nahliadneme do izby, kde býva štvorčlenná rodina. V kúte je dvojplatnička na varenie, skrine, manželská posteľ, stoly, válenda, televízor. V izbe, ktorá má 5x5 metrov a slúži ako kuchyňa, spálňa, obývačka i detská izba, sotva udržíte poriadok. „Prepáčte, všade mám porozkladané veci. Tie letné chcem odložiť, deti už potrebujú teplejšie oblečenie. Nedávno nám jedna vyše deväťdesiatročná dôchodkyňa z Bratislavy poslala balík. Bolo v ňom oblečenie, potraviny i pár eur. Sme jej vďační, veď dozaista sama nemá na rozdávanie,“ zdôverí sa Miroslava.
Len tristo eur na mesiac
Rodina dostáva na mesiac tristopäť eur. Najstaršia Nikolka chodí do školy v Rimavskej Sobote. Len na cestu jej denne treba takmer jedno euro. „Aj tak sme na tom lepšie ako predtým. Môj muž mi bral všetky peniaze a buď ich prehral, alebo prepil. Boli časy, keď som deťom delila jeden keksík. Bolo mi do plaču, keď sa ešte aj s tým málom chceli so mnou podeliť. Snažím sa nájsť si niečo popri aktivačných prácach. Napríklad minule som bola šklbať sliepky. Ako výslužku som jednu dostala. Chodím pomáhať do záhrad i upratovať. Moje deti nehladujú. Som vďačná rodičom, ktorí nás tu nechali bývať zadarmo. Nájomné by už bolo nad naše sily,“ hovorí Mirka. Najstaršia Nikolka ju ani na chvíľu neopustí. „A to by ste mali vidieť ešte Martinku a Kristiána. Deti sa stále chcú ku mne túliť. Sme si vzájomnou oporou,“ dodá statočná mama.
Snívajú o zuboch i okuliaroch
Čo iní ľudia berú ako samozrejmosť, pre nich je nedostupné. Nikolka by potrebovala počítač a okuliare. Jej mama by mala nutne navštíviť zubára. „Na takéto veci nemáme peniaze. Žijeme v chudobe, ale máme pokoj. Veľmi by sme chceli bývať vo svojom a mať aspoň dve izby. Snažím sa nájsť si prácu, ale je to veľmi ťažké. Život s tyranom ma veľmi poznačil. Psychicky nie som na tom najlepšie. Často mávam depresie, no napriek tomu nič neľutujem. Radím aj ostatným ženám, aby sa nebáli vyjsť s pravdou von. Skôr či neskôr ten tlak na psychiku nevydržia. Násilie by malo byť potrestané,“ prízvukuje Miroslava. Na chvíľu sa aj Nikolke rozviaže jazyk. Pochváli sa, že už vie pripraviť palacinky i hranolky. Deti pomaly začínajú vnímať biedu, v akej vyrastajú. Snáď sa nájde niekto, kto im pomôže.
