Článok pokračuje pod video reklamou
LUČENEC. basy opäť vrátiť. Tentokrát za neplatenie výživného. „Rada by som platila, ale nemám z čoho. Som na invalidnom dôchodku a dostávam 140 eur. Vypomáham v hypermarkete a tam dostanem, keď je dobrý mesiac, 80 eur. Ak nechcem byť na ulici, platím si ubytovňu na Rúbanisku. Jedna noc tu vyjde na šesť eur. Na život mi teda ostane 34 eur. Na deti mám platiť 53 eur. Z čoho?“ pýta sa tridsaťosemročná žena.
Jej snúbenec zomrel pri nehode
Pani Helena sa vydala na bývalý majer. Samota na Dolnej Bábe je od dediny vzdialená dobré tri kilometre.
„Mala som vtedy 25 rokov, za sebou dva pokusy o samovraždu, liečbu na psychiatrii a ťažké depresívne stavy, ktoré som si liečila svojsky. Popíjala som. V alkoholickom opojení som aspoň na chvíľu zabudla na ťažké myšlienky, ktoré mi vírili v hlave, aj na biedny život okolo mňa. Keď som mala sedemnásť rokov, stratila som veľmi blízkeho človeka. Môj snúbenec sa zabil pri autonehode v Bratislave. Jeho strata ma veľmi poznačila. Možno práve vtedy to všetko začalo. Mala som nočné mory, depresívne stavy a pocit nekontrolovateľnej beznádeje. Zo začiatku som prosila manžela, aby mi pomohol, ale on ma nebral vážne,“ hovorí matka dvoch detí.
Osemnásteho septembra v roku 2002 jej svokra ležala v nemocnici. Helena opäť všetko videla v čiernych farbách. „Neviem opísať, čo mi vtedy prebehlo hlavou. Možno skrat, možno niečo iné, veď je to už jedno. Chcelo sa mi umrieť, no bála som sa, čo bude s deťmi. Tak som dala lieky aj im. Našťastie, nezomreli. Zachránili ich a ja som každý deň vo väzení zaspávala a zobúdzala sa s myšlienkami na ne,“ spomína na rodinnú drámu Helena. V ten osudný deň v poslednej chvíli stihla načarbať na hárok papiera: „Nadrogovala som deti. Ja tiež nechcem žiť, nechaj ma tak. Prosila som ťa o pomoc, prepáč. Zachráň deti, na mňa sa vyser.“ Vďaka tomuto odkazu mladú ženu a jej deti zachránili. Darinka mala vtedy tri roky, Majko dva.
Majko má výbušnú povahu
Po výplachu žalúdka sa Helena ešte v ten istý deň vrátila na samotu. Tam ju čakali len krik a výčitky.
„Bolo mi ťažko, chcela som plakať, volať o pomoc i ďakovať Bohu za život mojich detí. No odrazu som nemala síl, veď zo všetkých strán som počúvala, že som vrahyňa. Opäť som chcela zomrieť, chcela som o-dísť z tohto pekla. Dala som si pálenku a pustila plyn. Nevyšlo to,“ povie pokojným hlasom Helena. Odviezli ju na psychiatriu a odtiaľ do väzenia. „Dostala som dvanásť rokov. Z väzenia som písala svojim deťom listy. Neviem, či im ich niekto čítal. Znie to paradoxne, ale veľmi som sa o ne bála. Vedela som, že v rodine môjho manžela sa popíjalo. Hovorila som, že im lepšie bude v detskom domove, no nikto ma nepočúval,“ tvrdí Helena. Veru, v niečom mala pravdu. Stará mama detí zomrela a ich výchova ostala na pleciach dvoch mužov. O Majkovi začali ísť po okolí chýry, že má výbušnú povahu a často býva agresívny. S Darinkou tiež dobrí ľudia súcitili. Ľutovali malé dievčatko, ktoré vyrastalo vo svojskom prostredí. „Ja som si to uvedomovala a veľmi ma to bolelo. No bola som vo väzení a nič som nemohla zmeniť, darmo som dookola opakovala, že ich otec sa o ne nedokáže postarať. Jedlo síce budú mať, ale ich vývoj nebude napredovať,“ hovorí Helena. Za pravdu jej dávajú mnohí ľudia, ktorí pomery v rodine poznajú.
Deti jej už odpustili
Pred dvoma rokmi opustila brány väznice. Vrátila sa na samotu v Hornej Bábe. „Túžila som byť s deťmi, no vedela som, že to nebude ľahké. Vzhľadom na vek si nemohli nič pamätať. Mohli hovoriť len to, čo im bolo vtĺkané do hlavičky. Domov som prišla čistá. V base som sa odnaučila piť. Som abstinujúcou alkoholičkou. Návrat do prostredia, ktoré mi pripomenulo bolestivú minulosť, nebol ľahký. Už bývalý manžel nikde nepracuje, často popíja a správa sa svojsky. Bral mi peniaze, skrýval tabletky. No ja som psychiatrický pacient, tabletky potrebujem, aby som mohla normálne fungovať,“ hovorí Helena. Pri mužovi vydržala osem mesiacov. „Deti mi odpustili, máme sa radi. No uvedomila som si, že musím odísť, lebo sa z toho všetkého zbláznim. Opitý človek stráca rozum a zdravý úsudok. Aj moja psychiatrička mi povedala, aby som z prostredia, ktoré ma ubíja a ťahá späť do bahna, odišla. Ja som však nemala kam ísť. Odvtedy, ako som sa pokúsila siahnuť na život svojich detí, moja rodina na mňa zanevrela. Len mama ma pochopila, no tá je nevládna, odkázaná na pomoc mojej sestry, takže ma nevie prichýliť. Týždeň som bola na ulici. Prespávala som na priehrade v požičanom stane,“ hovorí životom bitá žena.
Bez peňazí ste nula
Život na ulici ju nezlomil. Našla si ubytovanie i prácu. Pracovala v jednom z lučeneckých hypermarketov.
„Snažila som sa prežiť. Vždy, keď som niečo dostala od dobrých ľudí, či už cukríky alebo oblečenie, všetko som dala deťom. Darinka chodí do internátnej školy v Lučenci, stretávam sa s ňou tak často, ako sa len dá. Majko navštevuje školu vo Fiľakove. Za ním nemôžem chodiť až tak často, nemám na to peniaze. Potreboval by odbornú pomoc, býva náladový a agresívny. Keď bol malý, chodila som s ním k špecialistom,“ hovorí so slzami v očiach rodáčka z Čeloviec. Bývalý manžel ju udal za neplatenie výživného. Dlh sa vyšplhal na štyristo eur. Pre niekoho smiešna suma, pre invalidnú ženu hotový poklad. „Vykrikoval mi, aby som deťom nič nedávala, ani sladkosti, ani šaty, že on potrebuje peniaze. Vysvetľovala som mu, že nemám skadiaľ a aj keď si od úst odtŕham, nevychádza mi. Márne. Za neplatenie výživného som dostala tri mesiace. Som však v podmienke, takže pôjdem do basy na štyri roky a tri mesiace. Keď sa vrátim domov, moja Darinka už bude mať šestnásť rokov a Majko sedemnásť. Najmä dcérka si už na mňa zvykla, rozumieme si spolu. Bojím sa, čo s ňou bude,“ tvrdí Helena.
Jej príbeh je plný bolesti a zúfalstva. Je to však príbeh, aký napísal sám život. Je o tom, že ľudská psychika je veľmi krehká. Občas stačí málo a aj silný jedinec potrebuje pomoc odborníka, dôležitá je aj opora najbližších. Pani Helena si už svoj najťažší trest odpykala. „Chcela som začať odznova, lepšie. No zistila som, že bez peňazí ste na tomto svete nula. Nie ste nič. Zajtra pôjdem do Veľkého Krtíša. Tam je vraj bezplatná právna pomoc. Odvolám sa, no bojím sa, že to bude zbytočné. Opäť pôjdem za mreže a nebudem sa môcť stretávať so svojimi deťmi,“ dodá na záver Helena.
