POLTÁR. Pani Mária Bahledová tohto roku na svojej narodeninovej torte sfúkla presne sto sviečok. Storočná babička však na svoj vek vôbec nevyzerá. Hoci jej sluch neslúži, ako by mal, básničky sype ako z rukáva a okuliare na čítanie stále nepotrebuje. Ešte pred siedmimi rokmi žila sama, no po tom, ako ju brutálne zbili a okradli, je pod ochrannými krídlami svojej nevesty a syna. Recept na dlhovekosť nám síce neprezradila, ale podľa jej života by sa dala napísať naozaj hrubá kniha. Narodila sa na lazoch nad Málinskou priehradou ako naj-mladšia z piatich súrodencov.
Na lazoch bol život ťažký
„Moja mama už ako malá veľmi tvrdo pracovala na poli. Vtedy deti museli pomáhať svojim rodičom okolo hospodárstva a do školských lavíc si sadali až v zime. Vždy spomína, ako sa brodila snehom aj niekoľko kilometrov,“ opisuje život mamy jediný syn Ján. Život na lazoch nebol vôbec ľahký. „Keď bola o niečo väčšia, chodila po rôznych službách, aby mohla pomôcť svojim rodičom. Má veľmi dobré srdce. Nikomu v živote neublížila,“ hovorí Ján.
Nikdy sa nevydala. Vo svojom živote poznala lásku len jediného muža. „Vyzeralo to, že z mojej mamy bude stará dievka. Zlom prišiel, keď mala viac ako štyridsať rokov. Zahľadel sa do nej o vyše dvadsať rokov mladší mládenec. Samozrejme, všetci stáli proti ich vzťahu. Z ich lásky som sa narodil ja. Otec mamu veľmi miloval, no obidvaja boli z úplne iného sveta. Mama bola jednoduché dedinské dievča a on žil v Bratislave, kde pracoval na najvyššom súde,“ hovorí s úsmevom pán Ján. Hoci bola Mária o viac ako o dve desaťročia od svojho partnera staršia, prežila ho. Pán Haas zomrel vo veku štyridsaťdeväť rokov. „Vraj to bol infarkt. No neskôr som sa dozvedel, že otec zomrel na olovo. Šušká sa totiž, že robil aj súkromného detektíva. Mama si išla oči vyplakať, keď sa to dozvedela,“ spomína Máriin syn. Život však išiel ďalej. Musela sa so stratou svojej životnej lásky vyrovnať. „Od tej doby žila už iba pre mňa a pre našu rodinu,“ dodá. Sto rokov ubehlo ako voda.
Život sa s ňou nemaznal
Zažila dve svetové vojny, prežila naozaj ťažké povojnové časy, hlad aj chudobu. No ani 21. storočie sa so starou ženou nemaznalo. „Pred siedmimi rokmi ju prepadli a brutálne zbili. V nemocnici strávila niekoľko dní. Skoro sa z toho nedostala. A to všetko pre pätnásťtisíc korún,“ hovorí synova manželka Vierka. Z nemocnice ju poslali domov. „Službukonajúci lekár nás poslal domov so slovami, že infúzie sú v dnešnej dobe drahé a aj tak sa teta dožila úctyhodného veku, tak nech sa netrápime a zoberieme ju domov, aby zomrela v domácom prostredí. Tento postoj ma úplne zarazil. A tak som štyridsaťpäťkilové telíčko zobral na ruky a odniesol si našu starkú domov. Keď som videla beznádej v mužových očiach a deti, ako sa na nás pozerajú so slzami v očiach, naštartovalo ma to a povedala som si, že ju opäť postavím na nohy,“ hovorí Vierka. Deväťdesiattriročná Mária sa zotavovala tri roky.
„Každý deň sme urobili o jeden krôčik navyše. Chovala som ju detskými výživami, kúpili sme jej cumlík, cvičili s ňou. Skrátka, začali sme úplne od nuly ako pri malom dieťati. Keď sa na to spätne pozerám, neviem, odkiaľ som zobrala toľkú silu,“ hovorí pani Vierka. Nikdy na sebe nemala oblečené nohavice, ba dokonca jej nemožno strihať ani vlasy, ktoré má až po pás. „Pred spaním nemôže chýbať čerešňový likér. K televíznej obrazovke si sadá vždy upravená, pretože si myslí, že ju na druhej strane vidia. Dokonca sa im aj odzdraví. Keď sa necíti dobre, nemôžeme ani televízor zapnúť,“ smeje sa pani Vierka. Dnes sa storočná babička teší dobrému zdraviu, srší optimizmom, dokonca je vernou čitateľkou našich novín.
