Slováci Vás poznajú predovšetkým z televíznej obrazovky, začínali ste však ako redaktorka v regionálnych novinách. Ako si spomínate na tieto začiatky?
Na začiatky v Novohradských novinách si spomínam veľmi rada a veľmi často. Dodnes tam ešte sem-tam nakuknem. Vôbec sa mi nechce veriť, že prešlo už 12 rokov, čo som prvýkrát otvorila dvere redakcie. V tom čase som práve skončila strednú školu a musím priznať, že nad prácou redaktorky som vôbec neuvažovala. Táto možnosť prišla nejako sama od seba a v prvom momente som ju dokonca chcela ponúknuť svojej kamarátke. Nakoniec som rada, že som tak neurobila.
Takmer denne prinášate správy o ľudských tragédiách, ale aj zločinoch. Dá sa vôbec na takéto negatívne javy zvyknúť?
Dá sa povedať, že od malička som žila v prostredí krimi udalostí, pretože moji rodičia boli policajti, takže akosi automaticky mi už aj v Novohradských novinách prischla táto oblasť. No nikdy to nebolo také intenzívne, ako teraz v krimi novinách, kde som s tragédiami v takmer denno-dennom kontakte. Ako sa hovorí, človek sa musí odosobniť, ale v niektorých prípadoch sa to naozaj nedá. Keď stojíte pár metrov od človeka, ktorý len pred pár minútami zomrel, vidíte príbuzných, ktorí plačú nad jeho telom. Také momenty ma nenechávajú chladnou. Musím však povedať, že ja sama osobne neznášam násilie, takže táto moja práca je akýsi zvláštny paradox
Stalo sa, že ste sa pri svojom povolaní obávali aj o svoj život?
Nepovedala by som, že to bolo doslova o život, ale párkrát som mala naozaj strach, že mi niekto fyzicky ublíži. Počas nakrúcania sa nám napríklad stalo, že sa nám pán zastrájal, že na nás vytiahne zbraň a vyzeral, že to myslí naozaj vážne. Alebo keď sa za nami rozbehla rozzúrená žena a my sme sa s kolegom len v poslednej sekunde stihli zamknúť v aute. Tiež si spomínam na ženu, ktorú sme natáčali v súvislosti s drogami. Pár mesiacov na to som sa s ňou zoči-voči stretla v noci v meste a dosť neslušne mi nadávala. V takých chvíľach mám naozaj strach, ktorý sa ma potom drží niekoľko dní. Ale pri stovkách prípadov, o ktorých sme počas štyroch rokov informovali, to bolo naozaj len párkrát.
Vaše povolanie vám prinieslo popularitu. Má to svoje výhody aj nevýhody. S akými reakciami sa stretávate u ľudí?
Neviem, či je práve popularita to správne slovo. Som možno viac na očiach, ale veľké zmeny som naozaj nepostrehla. Ak aj nejaké, tak určite len pozitívne. Stále ma privádza do rozpakov, keď ma niekto zastaví a chce odo mňa podpis, alebo sa so mnou odfotiť. Príjemne ma šokuje vysoký počet ľudí, ktorí mi napríklad blahoželajú k sviatku na sociálnej sieti, aj napriek tomu, že som sa s nimi nikdy osobne nestretla.
Čo Vás vie najviac rozčúliť?
Určite je to nespravodlivosť. Dovolím si tvrdiť, že ja som veľmi spravodlivá a dlho som si myslela, že to tak funguje u každého. Žiaľ, postupom času som z tejto ilúzie vytriezvela. Viem o rôznych prípadoch, s ktorými sa, žiaľ, veľakrát nedá nič urobiť a potom následne prichádza pocit bezmocnosti. To je to, čo ma vie poriadne nahnevať.
Naopak, čo Vás poteší?
Aj keď sa to mnohokrát nezdá, s našou prácou prichádza aj možnosť pomôcť. Keď sa nám napríklad prostredníctvom reportáže podarí odhaliť páchateľa, alebo zverejníme výzvu na pomoc okradnutej dôchodkyni a ľudia na to zareagujú a pomôžu. V takýchto chvíľach si poviem, že moja práca má zmysel.
Do akej miery spravodajstvo KRIMI ovplyvňuje Vaše súkromie?
Predovšetkým je to práca, ktorá vyžaduje 24-hodinovú pohotovosť sedem dní v týždni, takže môj telefón je stále zapnutý a čakám, kedy zazvoní. Prináša to svoje pozitíva, ale aj negatíva. Často počúvam od svojho manžela, že nemôžeme ísť cez víkend nikam na výlet, lebo „robota“ . Na druhej strane som ale nik-dy nemala rada stereotyp, takže zatiaľ mi takéto pracovné tempo vyhovuje.
Uvedomujete si, v akej dobe žijeme?
Keď to porovnávam s dobou, kedy som vyrastala a chodila do školy, mám, žiaľ, pocit, že doba je horšia. A uvedomujem si to hlavne popri práci, ktorú robím. Veľa ľudí nemá prácu, pravidelný príjem, majú strach o budúcnosť a s tým prichádza rad ďalších a oveľa väčších problémov, o ktorých by som mohla dlho rozprávať. Odráža sa to aj na správaní ľudí - sú závistlivejší, arogantnejší, málo sa zaujímajú o druhých a podstatou života akoby sa stali materiálne veci a spoločenské postavenie. Ale nie peniaze a funkcia sú to, čo robí človeka človekom. Na druhej strane som vždy milo prekvapená a teší ma, koľko ľudí ešte dokáže pomôcť a nenecháva ich chladnými cudzie nešťastie. A musím povedať, že sú to hlavne ľudia, ktorí sa sami nenachádzajú v práve najlepšej finančnej situácii. Takže aj napriek zlej dobe mnoho ľudí ešte nestratilo svoju ľudskosť. Ale mohlo by ich byť aj viac.
O čom práve snívate?
Mnoho ľudí asi zaregistrovalo, že som sa tohto roku vydala, takže automaticky po svadbe nasleduje túžba rozšíriť rodinu. To je asi môj aktuálny a najväčší sen. Ale je toho podstatne viac.
Ako si resetujete hlavu? Alebo ako si „nabíjate“ baterky?
Na toto sa ma často pýta najmä moja mamička, ale skutočne nijako špeciálne. Ako každý iný človek – rodina, priatelia, kniha. Odhliadnuc od všetkých smutných vecí, o ktorých informujeme, svoju prácu robím veľmi rada a nie je pre mňa záťažou.
