DIVÍN. Učiteľ, ktorý prežil koncentračný tábor, oslávil sto rokov. Pán Mikuláš Mózer sa narodil sa 8. novembra 1912 v Martine. Svoju matku nikdy nepoznal. Zomrela dva mesiace po pôrode. Otec sa znovu oženil. Mikuláša teda vychovávala macocha. Sníval o ka-riére učiteľa. Sen sa mu podarilo naplniť. „Moja práca ma napĺňala. Deti boli môj život. Veľmi som trpel, keď som svoje „učiteľovanie“ musel zavesiť na klinec a odišiel som do armády,“ hovorí čiperný dôchodca.
Nikto nevedel, či sa dožije rána
Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, mal tridsaťdva rokov.
„Bol som zástupcom vystrojovacej roty. Náš veliteľ bol otec súčasného prezidenta Ivana Gašparoviča,“ hovorí Mikuláš. Na starosti mal výstroj a výzbroj mobilizovaných povstalcov. Po skončení mobilizácie bol odvelený na Poštový úrad do Zvolena, kde pracoval ako vojenský cenzor. Zodpovedal za prevádzku spojenia armády. „Odpočúval som hovory. Civilné i vojenské,“ hovorí. Neohrial sa tam však dlho. Po ďalšom prevelení sa z pána Mózera stal kuriér I. Československej armády na Slovensku. Pôsobil na Donovaloch, kde sa sústreďovalo veliteľstvo. „Tam mi dali do rúk obálku, ktorú som mal doručiť majorovi Alexandrovi Kordovi. No nikto mi nepovedal, kde ho mám hľadať. Tak mi neostávalo nič iné, len hľadať a dúfať, že ho nájdem. Chodil som po horách, dolinách, až kým som ho nenašiel,“ spomína dôchodca. Nemci začali vyčíňať. „Dostali sme rozkaz stiahnuť sa do hôr. Pamätám si, že všade okolo nás bolo počuť výstrely. Počuli sme krik. Netrvalo dlho a našli aj nás. Zajali nás na Prašivej v kosodrevine. Mám to v ušiach doteraz. Kričali na nás, že batohy máme odhodiť a rozkázali nám, aby sme si kľakli na zem. Už, už nás chceli zastreliť, ale v poslednej minúte dobehol posol a my sme sa zachránili. To bolo prvýkrát, čo môj život visel na vlásku,“ hovorí pán Mózer. Spomínať na minulosť nie je jednoduché. Ťažko mu je ubrániť sa slzám. Po krátkom odmlčaní pán Mikuláš pokračuje: „Zmietanie v neistote bolo pre mňa to najhoršie. Nevedieť, čo bude zajtra. Bola to hrôza, ktorú si dnešná generácia nevie ani len predstaviť.“
V koncentračnom tábore si písal denník
Prebudenie v pivnici, vojenské väzenie v Bratislave, cesta do vojenského tábora, to všetko zažil na vlastnej koži.
„V Liptovskej Osade nás znovu chytili. Zavreli nás do pivnice. Bola tam zima, všade okolo nás bola tma. V hlave nám vírili myšlienky, čo s nami bude,“ hovorí Mikuláš. Odtiaľ ich previezli do Bratislavy, kde prebehol formálny súd. Trinásteho decembra 1945 Mikuláša spolu s ďalšími chlapmi naložili do vozňov pre dobytok. Konečnou zástavkou bol koncentračný tábor Altenburg. „Vtedy som stratil svoju identitu. Ako každý človek, ktorý sa dostal do zajateckého tábora. Na ruku mi vytetovali číslo. Od tej chvíle som už nemal meno, bol som len číslo 163788,“ vysvetľuje muž, ktorý ako jeden z mála prežil tábor smrti. Vtedy si začal písať denník, ktorý celý ten čas mal schovaný v čižme. V denníku opisuje každý jeden deň. Sú v ňom zachytené pocity, hlad, utrpenie či mená spoluväzňov. Týždeň po tom, ako bol pán Mikuláš uväznený, si do denníka poznačil: UTOROK 23. januára 1945 – „Z rána, keď mal byť nástup pre balíky, prišlo prekvapenie: zbaliť všetko a nástup na odvšivenie. Okúpali sme sa a šaty nám dali do plynu. Úplne nahí, len v jednej deke, čakali sme niekoľko hodín na odev. Pred večerom nás zaviedli do iného baráku bez okien. Spali sme na drevených pričniach. Nanešťastie bol silný mráz, takže do pozdného večera a zavčasu rána na druhý deň sme chodili popri stenách, aby sme sa zohriali.“ Aj takáto bola vtedy realita. Najťažší deň, aký prežil v tábore, bol štvrtok 15. februára 1945. Noc strávil v mokrom a zablatenom zákope. Celý čas sa modlil, aby ľudské pokolenie neprežívalo také muky ako on. Zrazu však zažiarili rakety nad ich hlavami. „Vtedy som sa lúčil v duchu s mojou ženou Idkou a synom Ivankom. Prosil som Pána Boha, aby mi odpustil všetky moje hriechy,“ spomína. Keď sa vrátili do svojich izieb, našli všetky veci porozhadzované, dokonca stena na susednej izbe bola vytlačená von. „Bombardovanie sa ozývalo z diaľky. Ešte raz v tú noc sme zažili takýto poplach. Chvíle, čo som tam prežil, boli najhoršie v mojom živote,“ hovorí. Hoci strany v denníku zožltli a písmo je už takmer nečitateľné, spomienky ostali. „Hoci mám sto rokov, pamäť mi ešte slúži. Nezabudol som na zverstvá, ktoré na nás Nemci páchali,“ hovorí dôchodca. Štyri mesiace v koncentračnom tábore ubiehali veľmi pomaly. „Som rád, že môj život neskončil medzi stenami pracovného tábora. Keď nás Američania prišli oslobodiť, neviete si predstaviť to blaho, ktoré vtedy zalialo moju dušu i telo,“ spomína pamätník.
Návrat do reality nebol ľahký.
„Boli to ťažké povojnové časy. Otec to nemal ľahké. Do tábora išiel chlap ako hora, domov prišiel ako 45-kilová troska. Postupne sa však začal zotavovať. Jedlo sa mu nemohlo dať naraz, pretože jeho žalúdok by to nezvládol,“ hovorí syn Marian. No pán Mikuláš aj na slobode zažil rôzne neprávosti. V roku 1973 ho vylúčili zo strany. Nastalo ďalšie ťažké obdobie v jeho živote. „Škoda, že som si aj z tej doby nepísal denník. Bolo by to tiež zaujímavé čítanie. Po vylúčení zo strany ako pravičiarskeho oportunistu začalo moje ďalšie utrpenie. Trestali ma, ako sa dalo. Nevedeli mi odpustiť, že som odmietol spoluprácu s ŠTB a napísal pozdrav prezidentovi Slobodovi a Dubčekovi, ktorý som prečítal na začiatku školského roka 1968/1969. Ťažko som si hľadal prácu. Stal som sa nežiadúcim. Robil som natierača, robotníka, fotografa, skladníka i filmy som premietal. Vtedy som častokrát spomínal na povstanie a tábor. Cítil som krivdu. Bojoval som za vlasť, za slobodu, no cítil som sa ako v kazajke. V roku 1990 sa mi ospravedlnili. Vtedy som mal sedemdesiatosem rokov. Teraz mám sto,“ povie pán Mikuláš. V súčasnosti žije v kruhu milujúcej rodiny. „Nevesta mi každý deň vyvára. Najviac si pochutnám na kyslej polievke a v neposlednom rade na sladkej maškrte. Rád sedím v kresle a počúvam rozhlas. Musím mať predsa prehľad o dianí vo svete,“ zasmeje sa učiteľ na dôchodku. Jeho každodenným rituálom je prechádzanie sa po záhrade. „Je to akási moja očista. Človek by nemal len tak ležať v posteli. Potom sa ťažko vstáva. Pohyb je kľúčom k dlhovekosti, rovnako tak aj cibrenie rozumu,“ dodá na záver jeden z mála žijúcich pamätníkov vojnových udalostí.
