Mala nočné mory a depresívne stavy. Útechu hľadala na dne pohárika. Alkohol ju doviedol na samé dno priepasti. No Helena sa z neho odrazila. Je pripravená žiť krajší život. Druhú šancu dostala aj vďaka čitateľom MY Novohradských novín, ktorí jej pomohli vyzbierať sumu, ktorú dlžila na výživnom.
LUČENEC. Jej život je ako klbko. Poriadne zamotaný a zbabraný. No práve vďaka našim čitateľom dostala Helena druhú šancu. Ešte pred troma týždňami jej hrozilo väzenie za neplatenie výživného. Po zverejnení jej príbehu sa našli dobrí ľudia, ktorí matke dvoch detí pomohli.
„Na účet mi prišlo 400 eur a dostala som aj ďalších päťdesiat od jedného invalidného dôchodcu. Som nesmierne dojatá. Toto je pre mňa ten najkrajší vianočný darček,“ hovorí pani Helena. Vďaka dobrote a ľudskosti dostala matka dvoch detí šancu na lepší život. „Tých osem rokov v base mi dali veľa. Pochopila som, aký je život vzácny. Je to fakt to najcennejšie, čo človek má. Ďakujem ešte raz za všetko,“ hovorí Helena.
Stratila blízkeho človeka
Mala dvadsaťpäť rokov, keď sa vydala na samotu na Dolnú Bábu. „Keď som mala sedemnásť rokov, môj snúbenec sa zabil pri autonehode. Jeho strata ma veľmi poznačila. V tej chvíli sa mi zrútil celý svet. Dovtedy sa mi všetko zdalo také ideálne a odrazu som začala všetko vidieť v čiernych farbách,“ tvrdí Helena. Mala nočné mory a depresívne stavy. Útechu hľadala v alkohole. Vtedy aspoň na chvíľu zabudla na ťažké myšlienky, ktoré jej vírili v hlave. Medzičasom porodila dve deti a prispôsobovala sa životu na samote.
„Veľakrát som prosila manžela, aby mi pomohol, no on ma vždy len odbil, aby som nevymýšľala a radšej sa venovala domácnosti. Nechápal, že v mojej hlave sa niečo deje, že nie som v poriadku. Chuť do života mi nevedeli dať ani moje dve deti, ktoré som veľmi milovala,“ spomína na zlé časy Helena.
Osemnásteho septembra v roku 2002 jej svokra ležala v nemocnici. Helena opäť všetko videla v čiernych farbách. „Neviem opísať, čo mi vtedy prebehlo hlavou. Možno skrat, možno niečo iné, veď je to už jedno. Chcelo sa mi umrieť, no bála som sa, čo bude s deťmi. Tak som dala lieky aj im. Našťastie, nezomreli. Zachránili ich a ja som každý deň vo väzení zaspávala a zobúdzala sa s myšlienkami na ne,“ spomína na rodinnú drámu Helena. V ten osudný deň v poslednej chvíli stihla načarbať na hárok papiera: „Nadrogovala som deti. Ja tiež nechcem žiť, nechaj ma tak. Prosila som ťa o pomoc, prepáč. Zachráň deti, na mňa sa vyser.“ Vďaka tomuto odkazu mladú ženu a jej deti zachránili. Darinka mala vtedy tri roky, Majko dva.
Chcela zomrieť
Helena po tomto pokuse o samovraždu skončila v nemocnici na výplachu žalúdka. „No ešte v ten istý deň som sa vrátila domov na samotu. Tak veľmi som chcela, aby ma niekto pochopil, prečo som to spravila, aby mi niekto pomohol. No namiesto pochopenia sa na mňa oborili s krutými výčitkami. Od všetkých som počúvala, že som vrahyňa a že som mala radšej zomrieť, ako sa vracať domov. Prestala som vnímať ten krik okolo seba. Chcela som už mať konečne pokoj, odísť z tohto pekla do večnosti. Veľmi, veľmi som túžila umrieť. Aby som nabrala odvahu, dala som si pálenku a pustila plyn. Opäť to nevyšlo. Dnes už viem, že som mala šťastie. No vtedy som to vnímala inak,“ spomína Helena.
Až po tomto druhom pokuse odviezli mladú ženu na psychiatriu. Odtiaľ sa dostala do väzenia. „Dostala som dvanásť rokov. Odsedela som si osem. Štyri mi odpustili za dobré správanie. V base sa vám každý deň zdá nekonečne dlhý. Máte možnosť premýšľať, sami si dávate otázky, sami sa na ne snažíte aj odpovedať. Umáral ma pocit viny, bolo mi veľmi smutno za deťmi. Písala som im listy. Nevedela som, či ich dostanú. Znie to paradoxne, ale veľmi som sa o ne bála. Vedela som, že som im svojím správaním veľmi ublížila, no v kútiku duše som dúfala, že ma pochopia a odpustia mi. Uvedomovala som si, v akom prostredí vyrastajú, že možno by im bolo lepšie v domove ako na samote. Ich otec má svojskú povahu, tiež sa rád pozerá na dno pohárika. Vedela som, že moje deti nebudú trpieť hladom, ale ich vývoj nebude napredovať,“ hovorí Helena.
Deti jej odpustili
Pred dvoma rokmi opustila brány väznice. Vrátila sa na samotu v Hornej Bábe. „Túžila som byť s deťmi, no vedela som, že to nebude ľahké. Vzhľadom na vek si nemohli nič pamätať. Mohli hovoriť len to, čo im bolo vtĺkané do hlavičky. Domov som prišla čistá. V base som sa odnaučila piť. Som abstinujúcou alkoholičkou. Návrat do prostredia, ktoré mi pripomenulo bolestivú minulosť, nebol ľahký. Už bývalý manžel nikde nepracuje, často popíja a správa sa svojsky. Bral mi peniaze, skrýval tabletky. No ja som psychiatrický pacient, tabletky potrebujem, aby som mohla normálne fungovať,“ hovorí Helena. Pri mužovi vydržala osem mesiacov.
„Deti mi odpustili, máme sa radi. No uvedomila som si, že musím odísť, lebo sa z toho všetkého zbláznim. Opitý človek stráca rozum a zdravý úsudok. Aj moja psychiatrička mi povedala, aby som z prostredia, ktoré ma ubíja a ťahá späť do bahna, odišla. Ja som však nemala kam ísť. Odvtedy, ako som sa pokúsila siahnuť na život svojich detí, moja rodina na mňa zanevrela. Len mama ma pochopila, no tá je nevládna, odkázaná na pomoc mojej sestry, takže ma nevie prichýliť. Týždeň som bola na ulici. Prespávala som na priehrade v požičanom stane,“ hovorí životom bitá žena. Jej odvaha je obdivuhodná. Málokto by dokázal utŕžiť od života toľko kopancov a napriek tomu vstať a ísť ďalej.
Na Helenu sa usmialo šťastie
Keď si už myslela, že sa z ulice nedostane, šťastie sa predsa len usmialo aj na ňu. Život na ulici ju nezlomil. Našla si ubytovanie i prácu. Pracovala a dodnes pracuje v jednom z lučeneckých hypermarketov.
„Snažila som sa prežiť. Vždy, keď som niečo dostala od dobrých ľudí, či už cukríky alebo oblečenie, všetko som dala deťom. Darinka chodí do internátnej školy v Lučenci, stretávam sa s ňou tak často, ako sa len dá. Majko navštevuje školu vo Fiľakove. Za ním nemôžem chodiť až tak často, nemám na to peniaze. Potreboval by odbornú pomoc, býva náladový a agresívny. Keď bol malý, chodila som s ním k špecialistom,“ hovorí so slzami v očiach rodáčka z Čeloviec. Bývalý manžel ju udal za neplatenie výživného. Dlh sa vyšplhal na štyristo eur. Pre niekoho smiešna suma, pre invalidnú ženu hotový poklad. „Vykrikoval mi, aby som deťom nič nedávala, ani sladkosti, ani šaty, že on potrebuje peniaze. Vysvetľovala som mu, že nemám skadiaľ a aj keď si od úst odtŕham, nevychádza mi. Márne. Za neplatenie výživného som dostala tri mesiace. Som však v podmienke, takže mi hrozila basa na štyri roky a tri mesiace. Kým by som sa odtiaľ opäť dostala domov, moja Darinka by mala šestnásť rokov a Majko sedemnásť, takže by to už boli takmer dospelí ľudia,“ tvrdí Helena.
Jej príbeh je plný bolesti, zúfalstva, ale aj ľudskosti a človečenstva. Je o tom, že ľudská psychika je veľmi krehká. Občas stačí málo a aj silný jedinec potrebuje pomoc odborníka, dôležitá je aj opora najbližších. Pani Helena si už svoj najťažší trest odpykala. Vďaka našim čitateľom sa podarilo aj vyzbierať sumu, ktorú dlžila na výživnom. „Je to úžasné, dostala som šancu. Toto budú pre mňa tie najkrajšie Vianoce. Mám strechu nad hlavou, prácu, vyplatený dlh, veci, ktoré mi darovali dobrí ľudia a vieru, že keď vám je najhoršie, netreba sa opúšťať, ale veriť, že sa stane zázrak. Ďakujem,“ hovorí. V ruke zviera balíček. Je v ňom biely anjel, sova a Mikuláš. „Sama som ich háčkovala. Mám rada ručné práce. Dajte si ich pod vianočný stromček, nech vás chránia. Ste dobrý človek,“ dodá a v očiach sa jej zalesknú slzy.
