POLTÁR. Žijeme ťažkú dobu. Zovšadiaľ počúvame o dopadoch hospodárskej krízy, ale aj o tom, aké problematické je nájsť si prácu. O to viac aj nás novinárov, poteší príbeh so šťastným koncom. Tridsaťšesťročná Zuzana Beljová z Poltára je toho príkladom. Napriek svojmu handicapu sa naučila plávať proti prúdu, zaradila sa do normálneho života a dne s môže dokonca povedať to, že práca je pre ňu nielen živobytím, ale aj koníčkom. Pri jej rozprávaní nadobudnete presvedčenie, že vytúžené sny sa môžu stať realitou, hoci šťastie nestojí vždy na vašej strane. Veď posúďte sami, milí naši čitatelia.
Dostala zápal a prestala počuť
Keď sa Zuzana narodila, bola ako každé iné dieťa. No keď mala tri roky, dostala ťažký zápal pľúc.
„Táto diagnóza ovplyvnila celý môj život. Zápal som síce prekonala, ale trvalo sa mi zhoršil sluch. Pre rodičov to bol obrovský šok. Predstavte si, že by sa vám narodilo úplne zdravé dieťa a vďaka chorobe prestane počuť. Cítili obrovskú bezmocnosť, že nemôžu pomôcť svojmu milovanú dieťaťu,“ hovorí Zuzana.
Deti sa však rýchlejšie prispôsobujú ako dospelí. „Naučila som sa veľmi rýchlo Braillovo písmo. Naučila som sa aj triky a tipy, ako zvládať najbežnejšie veci, ktoré zdravý človek pokladá za samozrejmosť. Zdraví ľudia si neuvedomujú s koľkými problémy sa denne stretávajú hendikepovaní ľudia,“ vysvetľuje mladá žena.
Narodila sa v Bratislave, hlavnom meste Slovenskej republiky. V tom mala šťastie, pretože vo veľkomeste je viac možností aj pre ľudí, ktorí nepočujú. „Navštevovala som špeciálnu školu. Ďalej som sa rozhodla študovať kaderníctvo. Už ako dieťa som rada sestre česala vlasy. Ostrosť nožničiek som si však radšej skúšala na bábikách,“ usmieva sa Poltárčanka. Rozhodla sa správne. Vybrala si školu, ktorá ju bavila.
Práca vo fabrike ju nebavila
So svojim handicapom sa postupne naučila žiť, aj keď nie vždy jej bolo do smiechu. Stretla sa s rôznymi reakciami okolia. „V živote som sa stretla naozaj so všetkým. Hoci je väčšina ľudí priateľská, sú aj takí, s ktorými sú stretnutia menej príjemné. Na také situácie radšej zabúdam,“ hovorí Zuzana.
Po škole robila päť rokov na pošte ako triedička. „Toto povolanie ma však vôbec nenapĺňalo. Mám rada ľudí, kontakt s nimi, som veľmi priateľská a rada sa smejem. Ako nedoslýchavá potrebujem mať očný kontakt s ústami človeka, s ktorým sa rozprávam. Práca triedičky bola pre mňa ťažká z toho dôvodu, že ostatní sa pri práci mohli rozprávať, no ja, keďže som na nich nevidela, som nepočula, o čom sa rozprávajú. Žila som akoby v jednej veľkej tichej bubline. “ vysvetľuje pani Beljová.
Keď už mala plné zuby obálok a balíčkov, v roku 2001 z práce triedičky odišla a začala sa venovať tomu, čo ju baví najviac. „Začala som sa venovať tomu, čo som vyštudovala a to kaderníctvu. Vytvárať účesy, fén a nožnice v ruke, farbenie vlasov, v tom som sa naozaj našla. Pracovala som v prestížnom bratislavskom kaderníctve. Tvrdo som na sebe pracovala. Česala som fitnesky na súťaže, rôzne slávne osobnosti či moderátorky. Česala som Daru Rolins, Dianu Mórovú, Marianu Ďurianovú i mnoho ďalších. Bola som aj na majstrovstvách v Prahe a Trenčíne, kde som sa umiestnila na popredných priečkach,“ hovorí kaderníčka.
Presťahovala sa do Poltára
Z Bratislavčanky sa však stala Poltárčanka. „Na každého sa usmeje láska. Spoznala som môjho manžela, najúžasnejšieho chlapa na svete, s ktorým mám krásnu dcérku. Chcela som sa usadiť. Poltár ako mesto sa mi páči. Je tu taký neopísateľný pokoj. Otvorila som si tu chránenú dielňu v podobe kaderníctva. Funguje od júna,“ hovorí talentovaná žena. Zákazníci sa objednávajú prostredníctvom esemesiek.
„V kaderníctve by sa mal človek cítiť príjemne. Mal by tu z vás opadnúť stres, starosti, mali by ste tu relaxovať. Preto na rozdiel od iných robím aj masáž hlavy. Viem ľuďom poradiť, aká farba by sa hodila k ich pleti či farbe očí. No najviac sa mi asi páči celková zmena imidžu. Tak sa môžem plne realizovať,“ hovorí Zuzka.
